Logo VUZV Výskumný ústav živočíšnej výroby NITRA


Hlohovská 2, 949 92 Nitra
Tel.: +421/037/6546122 E-mail: vuzv@vuzv.sk
 

Odchov teliat vo vonkajších búdach

V odborných článkoch sa niekedy uvádzajú nesprávne odborné termíny. Napríklad môžeme často čítať informácie o odchove teliat v tzv. Steinmanových či dokonca Streinmanových búdkach. Pretože je to historický názov, nezdá sa byť reálne, že sa toto zariadenie niekde zachovalo po dobu päťdesiatich rokov. Veľmi pravdepodobne sú týmto termínom označované individuálne vonkajšie búdy a vec je treba mladším chovateľom vysvetliť. Systémy odchovu teliat rozdeľujeme zásadne na interiérové (ustajnenie v objekte) a exteriérové (ustajnenie vonku, mimo objektu). Naša téma sa týka vonkajšieho odchovu, tiež označovaného ako vzdušného.

Najskôr trochu histórie

Vzdušný odchov teliat sa k nám nás rozšíril prvýkrát po r. 1950 zo Sovietskeho zväzu. Metódu zaviedol zootechnik sovchozu Karavajevo S.I. Steinmann v r. 1932. Snažil sa využiť vplyv zdravého čerstvého vzduchu na mladý organizmus teliat, najmä na vývin pľúc, srdca a zvyšovanie celkovej odolnosti. Technika odchovu teliat sa pri tomto spôsobe zakladala na individuálnej starostlivosti o každé teľa. Steinmann ako prvý začal presadzovať názor, že pre dobrý vývin organizmu teľaťa netreba v zime udržiavať v teľatníku teplotu 10-12 °C, ale stačí aj priemerná teplota pohybujúca sa okolo bodu mrazu. Úhyny a nákazlivé choroby sa pri tomto spôsobe odchovu, ak sa však správne uskutočňuje, znižujú na minimum, pretože choroboplodné zárodky nemajú pri nižších teplotách priaznivé podmienky pre existenciu a rozmnožovanie. Naopak, zníženie teploty má priaznivý vplyv na vývin dýchacích a tráviacich orgánov, zrýchlenie krvného obehu a na zlepšenie chuti do žrania. Princíp vzdušného odchovu teliat spočíval teda v prispôsobovaní sa organizmu nízkym teplotám. Zmeny, ktoré vyvolajú nízke teploty, sa uplatňujú v celom organizme. Zrýchľuje sa krvný obeh a látková premena, čo napomáha lepšiemu tráveniu a vstrebávaniu živín.

Podľa dobových údajov sa teľatá po narodení, dokonale osušené, umiestňovali oddelene od kráv v samostatnom objektu či miestnosti (profylaktóriu). Účelom pobytu v profylaktóriu bolo presvedčiť sa o zdravotnom stave teliat a urobiť všetky preventívne opatrenia tak, aby z profylaktória odchádzali len teľatá zdravé, spôsobilé k ďalšiemu odchovu. Teľatá sa chovali v profylaktóriu ustajnené v klietkach či individuálnych kotercoch až do veku desať až štrnásť dní. Potom sa presúvali do Steinmannových (drevených) búd (obr. 1).

V odbornej literatúre z päťdesiatych rokov sa uvádza aj druhá metóda, podľa ktorej sa teľatá po uliahnutí a olízaní kravou prikrývali vatovou prikrývkou a ihneď vynášali do búdy, ktorá sa vopred vystlala 20-25 cm vrstvou slamy. Zabalené v prikrývke sa nechali 4-5 dní. Aby teľa dobre uschlo, prikrývalo sa celé, okrem hlavy, slamou.

Podlaha bola v Steinmannových búdach tvorená drevenou podlahou so štrbinami na pretekanie moču, v podstate dreveným roštom. Búdy stáli na nožičkách. Denne sa vymieňala len vrchná znečistená vrstva slamy, aby sa v búde vytvorila akási rohožka, ktorá zospodu dobre chráni teľa od prechladnutia. Všetka stelivová slama sa vymieňala raz za 20-30 dní. Za príliš chladných dní sa búdy odporúčali prikrývať slamenými rohožami. Umiestňovali sa pod jednoduchý prístrešok kvôli ľahšiemu ošetrovaniu teliat alebo na záveterné miesto. Teľatá sa denne dôkladne kefovali, a to jednak pre udržanie čistoty kože, jednak pre podporenie krvného obehu a tým aj zahriatie teľaťa. Búda neposkytovala teľaťu dostatok pohybu, preto bolo nevyhnutné za teplých dní starším než desaťdňovým teľatám dopriať čo najviac pohybu vo výbehu a zatvárať ich do búd len v čase kŕmenia a v noci. Raz za dva týždne sa búdky odporúčalo riadne vydezinfikovať.

Prečo sa vlastne metóda vzdušného odchovu v Steinmannových búdach vtedy neuplatnila? Bola považovaná za malovýrobnú a okrem toho sa počiatočné dobré výsledky rýchlo zhoršovali. Teliatka neboli púšťané do výbehov (pokiaľ boli vôbec k dispozícii), zdravotný stav nebol dobrý; najmä tam, kde sa do búd dávali zvieratá až po profylaktórnom období. Búdy boli robené na nožičkách s plnou drevenou či roštovou podlahou a to bolo dobré len keď sa dostatočne podstielalo (obr. 2). V opačnom prípade teliatka rýchlo prechladli. Chovatelia v snahe udržať dobrý zdravotný stav zakrývali už pri nulových teplotách otvor a búdy zatepľovali a zadebňovali. Pri mrazoch sa steny, strecha aj dvere búdy obkladali slamou. Tým sa v nich zvyšovala relatívna vlhkosť vzduchu, kondenzovala para a bolo veľa prípadov omrzlín. Zdravotný stav zvierat sa zhoršoval.

To boli niektoré z príčin, prečo sa vzdušný odchov v Steinmannových búdach v našich podmienkach neuplatnil. Hlavným dôvodom bola však intenzifikácia živočíšnej výroby v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Táto nízkoproduktívna metóda bola nahrádzaná veľkovýrobným odchovom v zateplených teľatníkoch. A išlo sa opačným smerom, podľa vtedajšej normy nesmela teplota vzduchu v podstielanom objekte pre teľatá do veku 14 dní klesnúť pod 10º C (optimum 14 až 16º C) a od veku 15 do 52 dní pod 8º C (optimum 12 až 14º C). Prakticky to znamenalo, že väčšina teľatníkov mliečnej výživy potrebovala vykurovanie.

Novodobé búdy z USA

Systém vzdušného odchovu sa začal začiatkom osemdesiatych rokov propagovať v západnom Nemecku. A dá sa povedať, že aj s chybami o ktorých sa už vedelo: búdy na nožičkách, bez výbehov a s presunom teliat až po skončení profylaktórneho obdobia. K nám sa druhýkrát dostal vzdušný odchov, už vylepšený, okolo roku 1980. A z opačnej strany, z USA a Kanady. Išlo o jednoduché drevené búdy bez podlahy. Teliatka ležia na slamnatom matraci priamo na zemi, nechýba výbeh. Oproti luxusným Steinmannovým, ktoré vyzerali ako malé chatky, boli naozaj skromné. Po niekoľkých článkov amerických vedcov propagujúcich búdy sa začal celosvetový výskum pozitívneho vplyvu nízkych teplôt na hovädzí dobytok. Zistilo sa, že sa teľatá rodia s dobre vyvinutou termoreguláciou, ktorá sa vyvíja už ku koncu ich vnútromaternicového života a s funkčne zrelou kôrou nadobličiek. Majú tepelne izolujúcu kožu a bohatú energetickú zásobu vo forme hnedého tukového väziva. Už uliahnuté teľa má aj pri ochladení prostredia schopnosť udržania stálej telesnej teploty. Plnohodnotne kŕmené teľa o živej hmotnosti 50 kg má totiž spodnú kritickú teplotu -8 až -13º C. Viacerí autori dokázali, že pri nízkej teplote sa znižuje chorobnosť dýchacieho aparátu teliat. Dobrý zdravotný stav sa dokázal aj pri minimálnych teplotách pod -15º C za predpokladu, že prúdenie nie je vyššie ako 0,2 m.s-1. Pri pôsobení nízkych teplôt sú priemerné denné prírastky pri teľatách v búdach vyššie ako u teliat chovaných tradičným spôsobom, ale samozrejme vyššia je i spotreba krmiva. Pri teľatách chovaných v chlade sú totiž vyššie nároky na príjem krmív. Modifikujúce faktory, ktoré môžu posunúť hranicu dolnej kritickej teploty vyššie či nižšie, sú úroveň kŕmenia, rýchlosť prúdenia vzduchu, slnečné žiarenie, relatívna vlhkosť vzduchu, typ podstielky, rýchlosť nástupu nízkych teplôt, individuálna adaptácia na chlad, plemeno, hrúbka kože a dĺžka srsti. Ako záleží aj na dĺžke chlpov dokázali kanadskí autori. U kráv s dĺžkou srsti 8 mm zistili spodnú kritickú teplotu 0º C, ale pri kravách s dobre vyvinutou zimnou srsťou až pri -17,8º C. Hrúbka kože zohráva z hľadiska termoregulácie úlohu tepelného izolátora. Čím silnejšia je koža, tým väčšia môže byť jej termoizolačná schopnosť a opačne, tenšia koža umožňuje ľahší výdaj tepla do okolitého prostredia.

Experimenty na VÚŽV

Aj na VÚŽV Nitra sme sa problematikou vzdušného odchovu teliat zaoberali. V osemdesiatych rokoch sa v troch experimentoch sledoval vplyv odchovu teliat vo vonkajších búdach pri nízkych teplotách prostredia na prírastky hmotnosti, spotrebu krmív, zdravotný stav a fyziologické a etologické ukazovatele.

Prvý experiment bol zameraný na vplyv nízkych teplôt na teľatá po skončení profylaktórneho obdobia od veku 14 dní. Teľce boli rozdeľované do troch skupín, pričom sa zohľadnil ich vek a živá hmotnosť. Prvá skupina bola ustajnená v individuálnych drevených vonkajších búdach s podstielaním a bez výbehov, vyrobených podľa nemeckých odporúčaní a podobných pôvodným Steinmannovým búdam (Obr. 2). Rozmery boli 1x1,5 m, podlahu tvorili drevené rošty. Druhá skupina bola chovaná v individuálnych kotercoch (1x1,5 m) s podstielaním v nezateplenom drevenom teľatníku a tretia, ktorá slúžila ako kontrolná, v zateplenom teľatníku so skupinovým ustajnením na hlbokej podstielke. Od 91. dňa boli teľatá chované v jednom objekte so skupinovým ustajnením na hlbokej podstielke. Experiment prebiehal v mesiacoch január - apríl. Najnižšie teploty v búdach boli - 8º  C. Do odstavu od mliečnej výživy vo veku 56 dní mali najvyššie priemerné denné prírastky teľatá z búd, v období od odstavu do 90. dňa rástli intenzívnejšie zvieratá druhej skupiny z nezatepleného teľatníka. Od uliahnutia do 90. dňa veku sa dosiahol priemerný denný prírastok v búdach 0,81 kg, v nezateplenom teľatníku 0,78 a v zateplenom objekte 0,76. Príjem sušiny a netto energie bol najvyšší v skupine teliat z búd. Na tvorbu 1 kg prírastku živej hmotnosti spotrebovali teľatá z búd 1,45 kg kŕmnej zmesi, teľatá 2. a 3. skupiny 1,32 kg a 1,34 kg. Najviac prípadov ochorení dýchacích orgánov sa zistilo u teliat z nezatepleného teľatníka, ale aj v druhých dvoch skupinách bol vysoký počet.

Počas odchovu teliat v búdach až od skončenia profylaktórneho obdobia vo veku 10 až 14 dní nebol teda rast živej hmotnosti negatívne ovplyvnený chladom. Naopak, dosiahol sa vyšší prírastok hmotnosti v porovnaní s teľatami kontrolnej skupiny pri zvýšení nárokov na spotrebu krmív. Výrazne lepší zdravotný stav sa však pri týchto zvieratách nepotvrdil. Bolo to totiž zapríčinené neskorším presunom teliat z infikovaného prostredia na čerstvý vzduch. Toto bolo riešené v nasledujúcom experimente, v ktorom boli teľatá pokusnej skupiny presúvané z pôrodnice do vonkajších búd v prvom dni veku. Zdravotný stav týchto zvierat bol v porovnaní s kontrolnou skupinou výrazne zlepšený.

Teľatá boli rozdelené do dvoch skupín. Teľce pokusnej skupiny boli presúvané do individuálnych búd s výbehom v prvom dni veku. Búdy boli bez podlahy, uložené na betónovej ploche, podstielané (Obr. 3). Teľce kontrolnej skupiny boli od narodenia do veku 10 dní ustajnené v pôrodnici v podstielanom koterci a potom boli presúvané do zatepleného teľatníka so skupinovými kotercami na hlbokej podstielke. Experiment prebiehal v mesiacoch január - apríl. Najnižšie teploty v búdach boli - 4º  C. Zvieratá boli odstavené od mliečnej výživy vo veku 56 dní. Rozdiel priemerného denného prírastku medzi teľatami z búd a zo zatepleného teľatníka za obdobie od narodenia do odstavu od mliečnej výživy bol v porovnaní s predchádzajúcim experimentom štatisticky preukazne vyšší (0,69 kg oproti 0,52 kg). Rast zvierat chovaných pri nízkych teplotách bol intenzívnejší aj v ďalšom období. Priemerný denný prírastok od uliahnutia do veku 90 dní bol v pokusnej skupine 0,73 kg a v kontrolnej 0,64 kg, rozdiel bol preukazný. Teľatá z búd s výbehmi mali vyšší príjem štartérovej kŕmnej zmesi a sena ako teľatá kontrolnej skupiny. Spotreba sušiny bola vyššia o 10,8 %, príjem dusíkatých látok o 9,5 %, netto energie o 9,7 %. Za obdobie od uliahnutia do 90. dňa bol príjem kŕmnej zmesi na 1 kg prírastku 1,13 kg v pokusnej skupine a 1,09 kg v kontrolnej. Zdravotný stav teliat presúvaných do búd 2. deň po uliahnutí bol výrazne lepší ako v kontrolnej skupine.


Porovnávanie rôznych typov búd

V treťom experimente sme sa sústredili na určenie vhodného typu búdy s výbehom a na jeho parametre. Je známe, že podľa správania sa zvieraťa je možno usúdiť, či sa v konkrétnych podmienkach dobre cíti a že jeho pohodlie sa prejaví na správnom vývine organizmu. Na základe etologických hodnotení a meraní vnútorných teplôt sa zisťovali vhodné rozmery a dispozíciu vonkajších búd s výbehmi. V experimente sa použili tri typy búd:

typ A - drevená búda o rozmeroch 2,2 x 1,2 m, výška vpredu 1,2 m, vzadu 1,1 m. Výbeh bol z dreveného hradenia s dĺžkou 1,8 m, šírkou 1,2 m a výškou 0,9 m.

typ B - drevená búda s malým výbehom zakrytým odklápacou strechou o rozmeroch 1,4 m x 0,95 m, výška 1,25 m.

typ C - búda tvaru Iglú zo sklolaminátu o rozmeroch 1,8 x 1,22 m. Výbeh bol z kovového hradenia 1,8 m dlhý, 1,22 m široký s výškou 1,1 m.

Všetky búdy boli bez podlahy, uložené na betónovej ploche, podstielané. Vo všetkých prípadoch sa napájalo mliečnou kŕmnou zmesou a vodou vo výbehu. Seno a kŕmna zmes sa podávali v búdach typov A a B vo vnútri búdy, v búdach typu C vo výbehu.

Pri porovnávaní správania teliat v jednotlivých typoch búd sa zistilo, že v zimnom období boli dva hlavné ukazovatele pohody, časy ležania a ležania s prežúvaním, najvyššie v type A. Najnižšie teploty sa zaznamenali v búdach typu Iglú bielej farby. Pri vonkajšej teplote - 6º C to predstavovalo - 5,5º C, zatiaľ čo v tej istej búde sivohnedej farby bolo - 5º C. V drevených búdach typu B bolo - 4 º C a najvyššia teplota sa zaevidovala v búdach typu A - 3,5º C.

V letnom období sa pri porovnávaní jednotlivých typov búd nezistili v dĺžke ležania a ležania s prežúvaním výrazné rozdiely. Čas prežúvania bol najdlhší v drevených búdach typu A a B. Jednoznačne najvyššie teploty sa dosahovali v búde typu Iglú zo sivohnedého sklolaminátu – pri vonkajšej teplote 31 ºC bolo v búde 35 ºC a povrch stropu z vnútra mal až 41 ºC. Rovnaký typ búdy z bieleho sklolaminátu mal už tepelnoizolačné vlastnosti pre zviera oveľa prijateľnejšie. Najnižšie teploty sa namerali v drevených búdach typu A (33 ºC) a C (32 ºC).

Po celoročnom hodnotení sa zistilo, že najlepšiu pohodu mali teľatá v búdach typu A, ktoré boli priestorovo najkomfortnejšie. V kontraste k tomuto bol typ B. Tu sa negatívne prejavila nevhodná šírka (0,95 m). V letnom období sa najlepšie javil typ C (Iglú), zrejme vzhľadom za dostatočne veľký vchodový otvor a možnosť pohybu vzduchu.

Na základe výsledkov sme pre ustajnenie teliat vo vonkajších búdach stanovili nasledovné zásady:

Parametre búd

Odporúčame použiť len individuálne búdy s výbehom a to buď zo sklolaminátu, alebo z dreva. Chovateľ si musí vybrať sám. Drevená búda je dvakrát lacnejšia ako plastová a je vhodná aj pre oblasti s extrémne nízkymi teplotami. Plastová búda je možno trvanlivejšia, výborne dezinfikovateľná. Búdy z obidvoch materiálov by mali mať dĺžku minimálne 1,8 m a šírku 1,2 m. Minimálne rozmery výbehu sú: dĺžka 1,8 m a šírka 1,2 m. Výbeh by mal byť zo zvislého či vodorovného hradenia o rozmeroch: dĺžka 1,8 m, šírka 1,2 m, výška 1,1 m. Teľatá nesmú byť priviazané. Hoci je to výslovne zakázané v Zákone na ochranu zvierat, vyrábajú niektoré firmy búdy bez výbehu s reťazou a obojkom a dokonca ich aj vystavujú!

Na čelnej strane búdy sa nachádza vchodový otvor s minimálnou veľkosťou 0,6 x 0,7 m. Výhodné je, keď je 0,3 m nad povrchom zemi, aby sa nevyhŕňala podstielka do výbehu. Vstupný otvor sa ani v zime nezatvára. Búdy sa robia bez podlahy, kladú sa do radov na betónové či asfaltové plochy (medzera minimálne 0,8 m). Odporúča sa 3 % spád smerom k výbehu. Pre lepšie udržanie suchej podstielky je dobré položiť do búdy na zem drevený rošt, to môže byť ale nevýhodou pre mechanizované odstraňovanie hnoja po vyskladnení zvierat.

Zásadne musí byť čo najkratšia cesta do prípravovne mliečnej kŕmnej zmesi a skladu krmív. Otvor do búdy je situovaný na juh, juhovýchod, alebo vhodne podľa miestnych poveternostných podmienok.

Technika chovu

Do búd sa teľce presúvajú v prvom, maximálne v druhom dni života - po dokonalom vysušení a napojení mledzivom. V tomto období majú totiž veľkú adaptačnú schopnosť na nízke teploty a okrem toho sa nestačia nakaziť v prostredí pôrodnice, kde je obvykle veľký počet choroboplodných zárodkov. V búdach sú chované do odstavu od mliečnej výživy vo veku 8 týždňov. Vtedy má už teľa vytvorené vlastné ochranné látky. Samozrejme že by mohli byť teľce v búdach až do troch - štyroch mesiacov, ale nakoľko sa pripravujeme na vstup do EU, budeme musieť rešpektovať normu Európskej únie. Podľa nej je od veku ôsmich týždňov veku zakázané chovať teliatka individuálne.

Prvé 4 dni života musí teľa dostávať mledzivo, nezrelé a plnotučné mlieko od matky, čo v praxi najviac komplikuje rýchly presun do búd v prvom dni veku. Potom sa prechádza na mliečnu kŕmnu zmes. Do 6. dňa je napájanie 3x denne, potom 2x. Nápoj sa podáva teplý 40 ° C. To znamená, že sa počas zimného obdobia musí počítať s rýchlym ochladzovaním a zarábať nápoj s vyššou teplotou. Teľatá musia mledzivo, mlieko a mliečnu kŕmnu zmes prijímať cicaním, nie priamym pitím z vedra.

Kvalitné seno a štartérová kŕmna zmes musia byť k dispozícii už od 1. týždňa veku do chuti. Teliatka musia mať možnosť sa kedykoľvek napiť kvalitnej vody. Najlepšie riešenie je nalievanie vody do vedier za jednu hodinu po skončení napájania mliečneho nápoja. Napájanie mliekom a vodou je vo výbehu, seno a kŕmnu zmes je najlepšie dávkovať do jaslí a krmítka vo vnútri búdy.

Základom úspešného chovu v búdach je dostatok suchej podstielky (0,7 kg denne). Slama sa stále pristiela, hnoj sa odstraňuje až po vyskladnení teliat tak, že sa búdy odklopia na zadné čelo a hlboká podstielka sa vyhrnie z celého radu naraz traktorovou radlicou. Potom sa prevedie dezinfekcia a búdy sa nechajú aspoň 1 týždeň neobsadené, aby sa prerušil infekčný reťazec. V lete je dôležité búdy vystriekať dezinsekčným prípravkami proti muchám a hmyzu. Búdy musia byť ľahko premiestniteľné a to čelným nakladačom (krúžky na streche pre zavesenie), vysokozdvižným vozíkom či ručne.

Ochrana proti znečisteniu spodných vôd

Nesmie sa zabúdať ani na ekológiu. V pásme hygienickej ochrany 1. a 2. stupňa musia byť búdy postavené na betónovej, či asfaltovej ploche, izolovanej proti prenikaniu do pôdy. Musí byť zaistený odvod moču a dažďovej vody do stokovej siete na odpadové vody či do žumpy. V pásme hygienickej ochrany 3. stupňa a na ostatných miestach sú búdy umiestnené na betónovej, neizolovanej ploche, alebo na voľnej ploche, kde bude zaručené ich premiestňovanie po každom turnuse.

Autor textu: Ing. Ján Brouček, DrSc.