Logo VUZV Výskumný ústav živočíšnej výroby NITRA


Hlohovská 2, 949 92 Nitra
Tel.: +421/037/6546122
E-mail: vuzv@vuzv.sk
 

Vzájomné cicanie dojníc je najškodlivejší prejav abnormálneho správania

V poslednom období sa v súvislosti s prebudovávaním väzných maštalí pre dojnice na objekty s voľným ustajnením stalo veľmi aktuálnym problémom vzájomné vyciciavanie kráv. Je to nepríjemný chovateľský a ekonomický problém. V prvovýrobe mlieka sa v rámci európskych štátov s vyspelým poľnohospodárstvom udávajú straty od 5 % pri väznom ustajnení, do 25 % pri voľnom ustajnení. Konkrétne na Slovensku zaevidovali v hodnotení šiestich veľkofariem s voľným ustajnením pracovníci SPU Nitra (Debrecéni a Juhás, 1999) 5,15 % vzájomne sa cicajúcich dojníc. Na farmách, na ktorých sa teľatá odchovávali prirodzeným cicaním z vemena, bolo percento cicaviek najnižšie. Pri  ďalšom prieskume osemnástich chovov na Slovensku Debrecéni a kol. (2000) zistili, že počet dojníc - cicaviek kolísal v hraniciach 0,55 % - 8,33 %. V priemere sa najviac cicaviek vyskytlo vo voľnom ustajnení (4,3 %), za nim nasledujú väzné ustajnenie s výbehom (4,27 %) a väzné ustajnenie s pastvou (3,71 %) a najmenej cicaviek bolo v ustajnení s priväzovaním bez možnosti pastvy a výbehu (1,48 %).

Veterinári sa podľa článkov v zahraničných časopisoch zhodujú v tom, že pri vzájomnom cicaní dojníc okrem priamej straty mlieka dochádza aj k stratám nepriamym, ktoré sa dajú len ťažko vyčísliť. Patrí sem možnosť vzniku mastitíd vplyvom pohmoždenia vemena a infekciou mikroflóry z ústnej dutiny cicajúcej dojnice, straty mledziva vyciciavaním po otelení a tým narušený vývoj teliat, vyrušovanie ostatných dojníc, možnosti narušenia fyziologickej činnosti mliečnej žľazy a jej predčasného rozdojovania u jalovíc.

Vyciciavanie má veľmi negatívny vplyv najmä na zasušené dojnice, u ktorých prerušenie procesu obnovy žľaznatého tkaniva sa môže spájať s poruchami hormonálnych funkcií. U značnej časti cicaných zvierat sa vyskytujú typické charakteristické zmeny na vemene - pretiahnuté, rôzne tvarované, alebo vykrútené cecky, ktorých koža má často pergamenový vzhľad, viditeľná asymetria vemena alebo poranenia ceckov. Opakovaným vyciciavaním dochádza k zmene sekrétu jalovíc. Nebezpečné sú najmä hnisavé (patologické) sekréty. Ocuciavaním dochádza aj k silnejšiemu osídleniu vemien jalovíc zárodkami neskorších mastitíd.

Spôsoby vzájomného cicania

Vlastné cicanie môžeme rozdeliť na aktívne cicanie, kedy zviera vyhľadá a cicia partnera; reciproké cicanie, kedy sa dve zvieratá cicajú súčasne navzájom, a na pasívne cicanie, kedy sa zviera len nechá cicať. U niektorých zvierat je tendencia k vzájomnej závislosti partnerov. Znakom pevnejšieho návyku je reciproké cicanie.

Cicajúci jedinec sa väčšinou správa agresívne. U pasívneho zvieraťa sa niekedy pozoruje aj nechuť k tejto činnosti, nasleduje ústup, obranné pohyby zadnou končatinou, kopanie. Po dlhšej dobe odpor pasívneho jedinca slabne až ustane, vytvorí sa atypický sociálny vzťah a pri ďalšom vyciciavaní už k odporu nedochádza. Vyciciavané zviera sa plne do tejto činnosti zapája. Po rozohnaní kráv od seba dochádza opäť k obnoveniu cicania.

Špecifickým prejavom je natočenie pasívneho zvieraťa k aktívnemu na spôsob lákania. Zdá sa, že ide o vzájomnú aktivitu príťažlivú pre obe zvieratá a vzniknutý návyk sa upevňuje na základe príjemných pocitov oboch zvierat. Zistilo sa, že väčšina aktívnych cicaviek má len jedného cieľového partnera. Znamená to, že zvieratá, ktoré dovolia cicať, môžu mať rozhodujúcu úlohu pri rozšírení tohoto zlozvyku. Vyciciavanie bolo dokonca zaznamenané aj pri kľačaní alebo ležaní aktívneho zvieraťa.

Existuje aj reťazové vyciciavanie, keď sa niekoľko dojníc vyciciava naraz, reťazovo za sebou a medzi sebou, niekedy dokonca cicajú aj tri dojnice jednu (dve zo strán a tretia zozadu). Ojedinele sa vyskytuje aj samovyciciavanie, a to pri státí so dvihnutou končatinou či poležiačky. Podiel samocicavcov našťastie tvorí len okolo 1,5 % všetkých cicavých zvierat.

Počas cicania sa tvorí pena, ktorá je dobre viditeľná na stojisku. Niektoré dojnice pri vyciciavaní robia masážne pohyby hlavou podobne ako teľatá. Výkaly aktívne cicajúcich dojníc majú farbu a konzistenciu zhodnú s teľacími. Je možné, že nadmerný príjem mlieka má za následok aj tráviace problémy. Vo frekvencii močenia, kalenia, pitia, v dĺžke ležania a prežúvania sa však nelíšia od priemerných hodnôt stáda.

Ako výstrahu pre chovateľov dojníc uvedieme nie ojedinelý príklad z  nemenovanej veľkokapacitnej maštale. Všetky cicajúce dojnice zhromažďovali v osobitnej sekcii s voľným ustajnením, kde sa samozrejme zlozvyk nemohol utlmiť. Zvieratá sa dojili v dojárni dva krát denne, neskôr len raz a potom sa prestali dojiť úplne. Stačili si navzájom vycicať všetko mlieko. Po presune do väzných maštalí, ak neboli vhodne priviazané alebo neboli vhodné zábrany, vyciciavali ďalej. Aplikácia nosových zábran bola väčšinou neúspešná. Väčšina zvierat bola potom určená ako dojčiace kravy.

Čas vzájomného cicania v rámci dňa

Vzájomné cicanie sa pozorovalo rovnako pred i po kŕmení, prípadne v prestávkach medzi podávaním jednotlivých komponentov. Cicanie má najvyššiu frekvenciu ráno medzi 5.00 - 11.00 hodinou a po obede medzi 15.00 - 23.00 hodinou. Prakticky všetky cicavky sú agresívne aj pri kŕmení. Majú vo väčšej miere sklon k olizovaniu susediek. Niekedy dospeje ich agresivita do takého stupňa, že susedke prakticky po celý deň nedovolia ľahnúť si. Frekvencia cicania je minimálna v období prežúvania alebo ležania.

Začiatok cicania nasleduje vždy po vzruchovom podnete. Najviac dojníc začína cicať po narušení nočného kľudu príchodom ošetrovateľov, alebo po iných rušivých podnetoch. Celodenné pozorovanie cicaviek dokazuje, že väčšina z nich nevyciciava mlieko pravidelne každý deň. Kravy sa často vyciciavajú aj v čakárni pred dojením.

Vplyv spoločenského poradia

Viacerí etológovia sa domnievajú, že nadradené jedince (dominantné), ak sa zúčastňujú cicania cicajú aktívne, zatiaľ čo nízko postavený, podradený (submisívny) jedinec sa nechá cicať. Vec však nie je taká jednoduchá. Vedci z USA hodnotili sociálne (společenské) postavenie cicajúcich dojníc na základe radenia při vstupu do dojárne, pretože je známe, že vyššie postavené majú snahu sa dať vydojiť ako prvé. Ich pozorovania však domnienky, že cicavky sú dominantné (nadradené, vyššie postavené v hierarchii), celkom nepotvrdili. Zistilo sa totiž, že chodia na dojenie ako posledné. Pretože však k vyciciavaniu dochádza aj v čakárni pred dojením, cicavky usilujúc sa využiť túto možnosť, prichádzajú na dojenie neskôr. Hĺbavý človek by si povedal, že mali vyskúšať nadradenosť aj pri kŕmení. Ďalším výskumom by sa možná prišlo na to, že tieto cicavky sú naozaj nadradené, a k tomu ešte múdre.

Vplyv techniky chovu

Dôležitými faktormi vzájomného cicania kráv sú predovšetkým  ustajnenie a kŕmenie - veľkosť kŕmneho miesta pre zviera, dostatočný čas na žranie a prežúvanie a pod. Zoskupovanie jalovíc do veľkých skupín vedie pri nerešpektovaní teritoriálnych požiadaviek jedinca k prejavom psychického napätia. Pri prieskume cicania v maštaliach prvôstok s vysokým výskytom tohto zlozvyku sa takmer vždy zistí, že jalovice boli v priebehu odchovu mnohokrát presúvané z maštale do maštale. To znamená, že v každej novej skupine museli opakovane bojovať o svoje sociálne postavenie. Vyšší počet zvierat na jedno kŕmne miesto a zmenšenie plochy na zviera vytvárajú podmienky pre vznik stresu a následne cicania. Cicanie sa môže hodnotiť ako kompenzácia sociálneho napätia a neistoty. Ďalším podnetom na cicanie môže byť zmiešanie skupín (nie však počas transportu, pretože vtedy zrejme pôsobí silný stres, ktorý potlačí chuť na vyciciavanie).

V podmienkach Švajčiarska sa zistilo, že cicanie sa prejavilo tam, kde zvieratá nemali prístup do výbehu alebo na pastvu, kde boli teľatá odchovávané v kotercoch  uzavretých objektov, kde jalovice po odstave neboli počas kŕmenia fixované a kde jalovice po odstave dostávali menej ako 0,5 kg koncentrátov na deň.

Stále boje o lepšie spoločenské poradie v stáde, dlhé čakanie pred dojárňou a podobné javy v priebehu dňa spôsobujú trvalý stres, ktorý sa prejaví v psychickej labilite zvierat. Zlozvyk cicania sa potom šíri veľmi ľahko. Necitlivé zaobchádzanie so zvieratami, nesprávne nastavenie parametrov dojenia a ostatné nepríjemné zážitky pri dojení odrádza kravy od vstupu do dojárne a vedú k zvýšenej ochote nechať sa vyciciavať. Vplyv môže mať aj zlá organizácia dojenia. Napríklad kravu dojenú ráno ako prvú a popoludní ako poslednú tlak mlieka vedie k ochote strpieť vyciciavanie. Riešenie mnohých príčin vzájomného cicania kráv závisí od kvality ľudskej práce a od organizačnej schopnosti riadiacich pracovníkov.

Prostriedky brániace vzájomnému vyciciavaniu

V chovateľskej praxi sa používa celý rad opatrení na potlačovanie tohto zlozvyku - rôzne zábrany na stojisku, pripevňovanie vriec na vemeno, uväzovanie zvierat na krátko a pod. Populárne sú prostriedky aplikované na nose alebo jazyku dojnice, zabraňujúce cicaniu alebo odpudzujúce pasívne cicané zvieratá. V podstate sa doteraz používané brániace metódy dajú rozdeliť na mechanické a chirurgické. Spoločnou vlastnosťou mechanických metód je ich nie vždy trvalá účinnosť a negatívny vplyv na príjem krmiva, čo sa nežiadúcim spôsobom prejavuje na úžitkovosti zvierat. Po nasadení pomôcky je efekt zabránenia vyciciavania sto percentný, avšak na úkor horšieho príjmu potravy. Keď sa zviera v snahe o pohodlnejšie žranie naučí s prekážkou manipulovať, nie je preň problém využiť túto skúsenosť aj pri cicaní. To isté platí aj pre rôzne náhubky, kovové krúžky nasadzované na uzdičku jazyka, muľcový hrebeň, ktorý sa vsúva do nozdier a pod. Účinnejšie sú nosové krúžky opatrené ostňami, alebo nosové bodce. Mechanizmus účinku týchto pichľavých pomôcok je založený na reflexnej báze. Pri pokuse o vyciciavanie sa bolestivo podráždi okolie cecka cicanej kravy, čo u nej vyvolá prejavy obrannej reakcie. Tým sa vyciciavanie stáva pre zúčastnené zvieratá menej atraktívne, dokonca nepríjemné. Postupom času vzniká negatívny podmienený reflex, ktorý obidve partnerky odradzuje od cicania.

Chirurgické metódy spočívajú väčšinou v anatomickej úprave jazyka tak, aby zviera v nemohlo v ústnej dutine vyvinúť potrebný podtlak. To však spôsobuje nadmerné vylučovanie slín a zabraňuje paseniu. Skúšala sa aj drastická amputácia špičky jazyka, výrez bol robený 10 cm za hrotom jazyka. Nevýhodou chirurgických metód je prácnosť, nákladnosť, dlhotrvajúca rekonvalescencia a treba zdôrazniť, že porušujú pohodu (welfare) zvierat a nie sú v súlade so zákonmi na ochranu zvierat. Z chirurgických opatrení sa v minulosti akceptovalo použitie kovového nosového bodca. Ide o obojstranne zahrotený kolík chirurgicky fixovaný v nosovej prepážke zvieraťa. Je vyrobený z plastickej hmoty s bakteriostatickými účinkami. Zvieratá ihneď po nasadení bodca ďalej žerú alebo pokračujú v prežúvaní. Dĺžka bodca je limitovaná šírkou používaných napájačiek, aby bodec nebránil v pití. Nosový bodec sa aplikuje kliešťami na nasadzovanie nosových krúžkov. Všetky metódy sú striedavo úspešné. Je zrejmé, že problém vzájomného cicania kráv treba riešiť komplexne, dokonalou analýzou správania zvierat.

Príčiny vyciciavania

V našom predchádzajúcom článku o vzájomnom cicaní teliat sme konštatovali, že vyciciavanie mlieka je u teliat podmienené viacerými príčinami (multifaktoriálne), pričom zvlášť dôležitú úlohu majú nedostatky v odchove (deficit cicania), technológia ustajnenia a kŕmenia ako aj úprava kŕmnej dávky.

Pre vyciciavanie jalovíc a dojníc existuje viac teórií. Môže ísť o skrytý, pretrvávajúci jav neuspokojeného reflexu cicania počas mliečnej výživy ktorý sa prejaví v určitých podmienkach a pod vplyvom viacerých faktorov prostredia, najmä v zhoršených  podmienkach chovu a kŕmenia. Vyciciavanie môžu podporovať dedičné predpoklady opäť v kombinácii s určitými podmienkami prostredia. V každom prípade vzájomné cicanie teliat treba čo najviac obmedziť uspokojením ich potreby cicania pri príjme mlieka.

Vyciciavanie medzi dospelými zvieratami môže byť pokračovaním cicania v ranom veku. V prírodných podmienkach cicia teľa mlieko až do pozvoľného odstavu svojou matkou vo veku 6 - 9 mesiacov, čo v našich podmienkach odchovu teliat je zriedkavý jav. Teda odstav prirodzeným spôsobom určuje sama matka. Túto teóriu vzájomného cicania potvrdzuje i skutočnosť, že vyciciavanie nebolo zistené u žiadneho voľne žijúceho rodu podčeľade Bovinae, ani u iných prežúvavcov. K vzájomnému cicaniu dochádza až pri modernom spôsobe chovu (podobne je to aj s abnormálnym správaním ošípaných a hydiny).

Existuje predpoklad, že cicanie je predovšetkým otázkou návyku, nového podmieneného reflexu získaného za určitých okolností. Tento predpoklad sa však ešte nedokázal. Na frekvenciu vyciciavania majú totiž vplyv faktory zvyšujúce nekľud v maštali - presuny, tvorenie nových skupín, vysoká hustota zvierat, nedodržiavanie časového programu kŕmenia a ošetrovania, nedostatočný počet kŕmnych miest pri žľabe, poruchy dodávok vody a pod. Zistilo sa tiež, že jalovice a dojnice so vzájomným cicaním prestanú vo vyššom štádiu teľnosti a naopak, frekvencia cicania sa zintenzívňuje počas ruje.
Často sa zaznamenáva cicanie počas kŕmenia. Na snímke vidíme aj jednu z technologických chýb, ktoré cicanie vyvolávaju - nedostatok miesta pri válove.

Ďalšou z príčin vyciciavania môže byť frustrácia (sklamanie) z chýbania materinskej starostlivosti ("lásky"). V prírodných podmienkach a malovýrobe je naviazanie teľaťa na matku oveľa tesnejší ako vo veľkochovoch, kde z ekonomických a hygienických dôvodov je mláďa veľmi rýchlo odstavené od matky. Keď sa v tom krátkom časovom období nevytvorí špecifický vzťah medzi matkou a mláďaťom, dá sa očakávať, že sa podobný kruh vytvorí medzi cudzími jedincami po zistení vzájomnej výhodností. Tiež treba teľatám vytvoriť dostatok pohody k rozvinutiu plnohodnotného prežúvacieho reflexu, ktorý má postupne nahradzovať reflex cicania.

Nemôžeme nespomenúť vplyv učenia. Mnohí by boli prekvapení, keby videli, jako sa hovädzí dobytok ľahko učí. Naučiť sa narábať s uzáverom a otvárať branku či dvere nie je problém. A podobné je to aj so vzájomným cicaním.

A nakoniec vysvetlenie vyciciavania ako abnormálneho správania vyvolaného nudou v chudobnom prostredí. Zvieratá ku konzumácii potravy vedie nielen metabolický hlad, ale aj pôžitok spojený so samotným žraním. Je však zásadný rozdiel medzi nasýtením a uspokojením z prijímania potravy. Zvieratá na farmách, v zoologických záhradách a laboratóriách nemajú žiadnu možnosť zaobstarávať si potravu tak ako zvieratá žijúce vo voľnej prírode. Dostávajú ju denne pripravenú v koncentrovanej forme a v takej konzistencii, že ju bez námahy v krátkom čase zožerú. Z hľadiska výživy sú ich požiadavky uspokojené, ale neodpovedá to normálnemu správaniu. Zvieratá cítia frustráciu (sklamanie) najmä vtedy, keď sa stále nachádzajú v rovnakom jednotvárnom a nudnom prostredí, kde žranie zostáva jediným zdrojom rozptýlenia. Niektoré zvieratá, ktorým je v jednotvárnom prostredí znemožnené dosiahnuť uspokojenia z prijímania potravy, prechádzajú k stereotypnému správaniu (stále opakovanej činnosti), ktoré - ako sa zdá - nemá žiadny praktický účel. Teda jalovice a dojnice kŕmené dávkami bohatými na energiu, ktoré rýchlo skonzumujú, nemôžu dosiahnuť uspokojenie z prijímania potravy a začínajú sa vzájomne cicať, aby obmedzili stres alebo zosilnili pôžitok z kŕmenia, či napomohli tráveniu.

Záver

Vzájomné cicanie jalovíc a dojníc je veľmi nepríjemný a zložitý problém, ktorý treba riešiť komplexne a hlavne ktorému treba predchádzať. Vzájomné cicanie teliat súvisí s neuspokojeným reflexom cicania. Preto na obmedzenie výskytu vzájomného cicania sa preto odporúča napájanie mliečnym nápojom pomocou cuml'ov a nie z vedra. Teľatá v skupinovom ustajnení nesmú mať k sebe voľný prístup až kým nepominie aktívna potreba cicania. To sa dosiahne aspoň 10 - minútovou fixáciou  kŕmnou zábranou po napájaní. Uspokojenie potreby cicania môže byť zabezpečené aj zmenšením otvoru v umelom cumli, aby teľatá na príjem určeného množstva mliečnej náhradky potrebovali najmenej 10 minút.

Ďalšími príčinami vzájomného cicania teliat je porušovanie rytmu kŕmenia, nedostatok vody, boj o sociálne postavenie v skupine a ďalšie javy spôsobujúce podráždenie nervovej sústavy. Teľatám treba dopriať dostatok času na rozvinutie plnohodnotného prežúvacieho reflexu, ktorý má postupne nahrádzať reflex cicania.

Opäť zdôrazňujeme, že najmenej vhodný spôsob napájania teliat je pitie z vedra. Je nevyhovujúci pre rýchly príjem mlieka a tým výraznú nenaplnenú túžbu cicania a pre nefyziologický postoj teľaťa. Z fyziologického hľadiska sú pre teľatá úžitočnejšie vedro s cumľom, napájacia fľaša alebo plávajúci cumeľ.

Treba dodržiavať potrebnú plochu na kus, rozdelenie teliat podľa pohlavia a veku, zaistiť ich fixáciu počas napájania a najmenej 10 minút po vypití, zabezpečiť vhodnú dĺžku kŕmneho žľabu a dodržať pomer jedno teľa na jedno kŕmne miesto.

Pri odchove jalovíc sa nesmie prekračovať hustota osadenia, opäť dodržiavať pomer jedno zviera na jedno kŕmne miesto, zaistiť jaloviciam dostatok miesta pre ležanie, na minimum obmeziť presuny jalovíc a v prípade nutnosti presúvať len celé ustálené skupiny zvierat.

Neustále treba sledovať správanie zvierat a viesť presnú evidenciu jalovíc a kráv so zlozvykom cicania, najmä po presune do voľného ustajnenia. Tieto zvieratá je vhodné čo najskôr izolovať, pretože použitie mechanických prostriedkov na zabránenie vyciciavania nie je vždy a najmä nadlho účinné. Vždy treba mať k dispozícii určitý počet miest pre tieto cicavky vo väznom ustajnení.

Vzájomné cicanie hovädzieho dobytka pretrváva až do dospelosti, pretože proces pozvoľného odstavu pri umelo chovaných zvieratách bol prerušený. Prejavy vzájomného cicania sú pri väčšine mladého dobytka a dojníc skryté, ale vo vhodnom prostredí sa môžu prejaviť. Dedičné predispozície v interakcii s určitými podmienkami chovu a kŕmenia môžu jav vyciciavania podporovať, zatiaľ čo iný vplyv prostredia môže viesť k jeho zastaveniu. V každom prípade je treba čo najviac obmedziť vzájomné cicanie teliat uspokojením ich potreby cicania po príjme mlieka.

Autori textu: Ing. Jan Brouček, DrSc., Ing. Peter Kišac