|
Už predhistorický človek zberal v divej prírode
bylinné časti rastlín, plody, zdužinatené podzemky alebo korene
a živil sa nimi. Neskoršie nadobúdaním inteligencie začal človek
niektoré rastliny pestovať cieľavedome. Stal sa nielen chovateľom
domácich zvierat a pestovateľom rastlín, najmä obilnín, ale
aj plodín, ktoré dnes zaraďujeme medzi zeleniny. Divo rastúce rastliny
presádzal spočiatku k svojim príbytkom podľa toho, ako ich
potreboval, neskôr však vyberal z jednotlivých druhov najlepšie
jedince. Tým sa položili základy pre zušľachťovanie zelenín.
Sledovať cesty vzniku a formovania kultúrnych
rastlín z planých druhov je však mimoriadne zaujímavé, poučné
a mnohostranne inšpirujúce. Botanik a genetik pritom
obdivuje nesmiernu prirodzenú variabilitu rastlín, šľachtiteľa prekvapuje
umenie primitívneho človeka vytvárať pozoruhodné nové formy, historik
spoznáva cesty, ktorými putovali naši dávny predkovia, ktorí si
so sebou brali kultúrne rastliny do nových oblastí a pretvárali
ich. Vek a história jednotlivých kultúrnych druhov, a to
aj zeleninových, sú veľmi rozdielne. O niektorých druhoch bezpečne
vieme, že sprevádzali ľudstvo počas niekoľkých tisícročí, zatiaľ
čo iné sú prekvapujúco mladé. A sú aj také, ktorých formovania
sme dokonca priamymi svedkami. Pravdepodobne nie je prekvapujúce,
že medzi najstaršie doložené kultúrne rastliny nepatrí žiadna zelenina.
Človek sa musel najskôr venovať tým rastlinám, ktoré mali pre zabezpečenie
jeho výživy rozhodujúci význam. Boli to predovšetkým obilniny. Súčasne
s najstaršími obilninami sa ale objavujú aj niektoré strukové
plodiny pestované na semeno. Medzi najstaršie z nich, pestované
už v 7. tisícročí pred n. l., patrí fazuľa v Mexiku,
hrach v Thajsku a bôb. Zeleninové typy fazule pestované
na zelené struky, rovnako ako hrach na zelené struky a zelené
semeno, sa však objavili až o niekoľko tisícročí neskôr - v Európe
až v stredoveku. V Mexiku sa už v 7. tisícročí pred
n. l. pestovala aj plodová zelenina. Najstaršia z nich je tekvica
obyčajná, až omnoho neskôr, asi v 1. tisícročí, tekvica veľkoplodá,
ktorej cesta skultúrnenia bola zložitejšia. Tiež cibuľa kuchynská,
najstaršia cibuľová zelenina, bola známa už starým Sumerom v západnej
Ázii v 4. tisícročí a cibuľa zimná v Číne dvetisíc
rokov pred naším letopočtom. Cesnak pochádzajúci z Iránu a Afganistanu
a rebarbora zo strednej Ázie sú známe z obdobia tritisíc
rokov pred n. l. Melón cukrový pochádzajúci z Afriky sa pestuje
od 4. – 2. tisícročia, dyňa červená od 1. tisícročia pred n. l.
V rovnakom období bola známa špargľa v Oriente, uhorka
vo východnej Indii, žerucha v severnej Afrike a zeler
vo východnom Stredomorí. Pôvod niektorých druhov zeleniny vôbec
nemožno v historických prameňoch vystopovať. Môžeme však predpokladať,
že rovnako patria medzi najstaršie. Týka sa to napríklad kvaky a okrúhlice,
ktorých nálezy v Afrike pochádzajú z 3. a 2. tisícročia,
a reďkovky v Číne z 3. a 2. tisícročia pred
n. l.
Zelenými časťami rastlín si človek od počiatku svojej
existencie dopĺňal bielkovinovú, tukovú a glycidovú výživu.
Pri mnohých druhoch preto nemožno určiť, kedy hovoríme o skutočnom
zeleninovom druhu, pretože sa dá iba veľmi ťažko postrehnúť hranica
medzi pôvodným zberom zelených častí planých rastlín a neskorším
pestovaním, podobne ako hranice medzi pestovaním nešľachtených foriem
a zámerným šľachtením. Niektoré z nich sa okrem toho využívali
viacúčelovo. Pri strukovinách, ktoré už boli spomínané, je pestovanie
na suché semeno staršie ako pestovanie na struky alebo zelené semeno.
Pri väčšine ostatných druhov to však bolo skôr naopak – zeleninové
formy sú staršie ako formy určené napr. na technické účely. Zeleninové
druhy čakanky sú staršie ako koreňové, podobne ako listové mangoldy
a šalátové repy sú staršie ako kŕmne a cukrové repy.
K nám do strednej Európy sa zo vzdialených
afrických a ázijských krajín dostávala väčšina druhov v staroveku
cez Egypt, Grécko a Rím. Americké druhy (zemiaky, topinambur,
kukurica, fazuľa, tekvica, rajčiak, paprika) sa do Európy dostávali
až po objavení Ameriky v roku 1492. Na prvom oboznámení sa
verejnosti s týmito kultúrnymi rastlinami majú najväčšiu zásluhu
predovšetkým západoeurópske botanické záhrady a tiež kláštorné
záhrady. Nie všetky plodiny a nie všetky zeleninové druhy,
v minulosti i dnes pestovateľsky veľmi významné, pochádzajú
zo vzdialených krajín. Niektoré z nich sú nesporným produktom
európskeho pôdno-klimatického prostredia a usilovného zušľachťovania
tunajším obyvateľstvom. Pritom sa neobmedzili na svoj pôvodný areál,
ale postupne ich ocenil prakticky celý svet. Európa poskytla ostatným
kontinentom druhy vonkoncom nie málo významné. Napríklad stredomorský
pôvod má jeden z najrozšírenejších druhov zeleniny – hlávková
kapusta, známa asi od 2. tisícročia pred naším letopočtom, ktorá
sa doslova stala jednou zo základných potravín. Podobný pôvod má
aj mrkva pestovaná v starom Grécku, Ríme aj na slovanskom a germánskom
území. Európsky pôvod (asi z 1. tisícročia pred n. l.) majú
ďalej čakanka a jej príbuzná čakanka štrbáková, petržlen, paštrnák,
cvikla, mangold, loboda a pór. Omnoho neskôr sa tu objavila
šalotka (13. storočie), pažítka (16. storočie), valeriánka poľná
a kardy. Presvedčivým dôkazom pôvodu určitých druhov zeleniny
je prítomnosť príbuzných planých druhov na príslušnom území. U nás
patrí medzi takých všadeprítomných príbuzných planá mrkva, čakanka,
paštrnák a pažítka. Asi na začiatku nášho letopočtu sa začali
pestovať rozličné hlúboviny, ktoré vznikli z veľmi variabilnej
kapusty obyčajnej. Okrem spomenutej hlávkovej kapusty to bol listový
kel (6. storočie pred n. l.), kaleráb (2. storočie pred n. l.),
kel kučeravý (1. storočie n. l.) a hlávkový kel. O niekoľko
storočí neskôr to bol ružičkový kel. V porovnaní s niekoľko
tisícročnou históriou niektorých zeleninových druhov sa na prvý
pohľad bude zdať prekvapivo krátka, iba niekoľko storočná alebo
aj kratší čas trvajúca existencia iných druhov. Vek určitej zeleniny
ako kultúrneho druhu ani šírka jeho variability vôbec nemusí súvisieť
so súčasným rozšírením. Dokazuje to napríklad šalát. O rímskom
šaláte, ktorý sa pestuje prevažne v južnej Európe, vieme, že
je najstarším šalátom a patril medzi najdôležitejšie zeleninové
druhy už v starovekom Egypte. Ostatné druhy šalátu poznala
Európa až omnoho neskôr – listový šalát v 6. storočí, hlávkový
šalát v 16. storočí a ľadový šalát dokonca až koncom 19.
storočia. Pri ružičkovom keli poznáme dokonca aj presný dátum jeho
prvého opisu – rok 1587 vo Francúzsku. Mladé je aj pestovanie čierneho
koreňa (hadomor španielsky), špenátu, dnešných foriem karfiolu (16.
storočie) a stopkového zeleru (17. a 18. storočie). Tiež
reďkovka, ktorej najbližší veľmi starý príbuzný je reďkev – z 3.
tisícročia pred n. l. v Číne, je napodiv mladá – poznáme ju od 16.
storočia. Cukrový hrášok sa objavuje v roku 1610 v Holandsku,
uhorky nakladačky vznikli dokonca až v 20. storočí. Takisto
brokolica sa rozšírila až v 20. storočí. To sú príklady skutočne
najmladších druhov zeleniny, o ktorých si ani neuvedomujeme,
že boli vyšľachtené iba v nedávnom období. V niektorých
prípadoch sa zeleninový druh, dávno pestovaný na inom svetadiele,
v Európe rozšíril až v posledných storočiach. Chren, ktorý
poznali už starovekí Židia, sa dostal do Európy v 12. storočí
a špenát novozélandský bol z južnej pologule dovezený
až v roku 1772. Pekinskej kapuste, jednému z hlavných
východoázijských druhov zeleniny, však Európa prišla na chuť dokonca
až v 19. storočí. Druhý najvýznamnejší východoázijský druh
zeleniny, čínsku kapustu, “objavuje” západná Európa až v súčasnom
období. Vytváranie nových typov alebo variet cieľavedomým šľachtením
nie je však záležitosťou jedine histórie. Niektoré druhy môžu byť
dôkazom ako sa uskutočňuje vytváranie nových foriem pred očami súčasníkov.
Hádam najnázornejším príkladom je čakanka. Okrem čakanky na rýchlenie,
šľachtenej v západnej Európe asi 120 rokov, je dnes predmetom
intenzívneho šľachtenia zelená listová čakanka (Zuckerhut), aj červená
(Radicchio) a v poslednom období prišla na trh aj červená
čakanka na rýchlenie. Podobne vznikajú nové, morfologicky aj farebne
veľmi pestré formy šalátov, najmä listových a ľadových. Tiež
karfiol a brokolica patria ku skupine s novovyšľachtenými
výrazne odlišnými tvarmi a farbami. Pri druhoch zavádzaných
z oblastí s odlišnou klímou a dĺžkou dňa nastáva
rozsiahle prispôsobovanie novým podmienkam, napr. pri čakankách
alebo pekinskej a čínskej kapuste.
Význam určitého zeleninového druhu v súbore
pestovaných plodín však nemusí zostávať v priebehu histórie
nemenný. Niektoré v minulosti významné druhy sa často postupne
dostávajú na okraj záujmu alebo dokonca upadajú do zabudnutia a zamieňajú
sa novými, výhodnejšími druhmi. Napríklad ovsený koreň (salsify)
bol prakticky nahradený čiernym koreňom, lagenária tekvicami, loboda
bola zatlačená špenátom, šalát rímsky hlávkovým šalátom. Iné druhy
si naopak uchovávajú nezmenšený význam po tisícročia. Pri zeleninách,
ktorých obľuba sa dlhodobo zvyšuje, vznikajú nové formy rozširujúce
pestovateľskú aj spotrebiteľskú pestrosť a vznikajú “najmladšie”
zeleniny.
Vystavené: 23.3. 2005
|
