Logo VUZ

Výskumný ústav zeleninársky

Andovská 6
94001 Nové Zámky

tel. 035/6400795, fax: 035/6401892
valsikovam@vuznz.sk
 


Pestujeme listovú zeleninu

Medzi listovú zeleninu patrí veľa druhov. Táto široká skupina dostala pomenovanie podľa toho, že ich konzumnou časťou sú listy rastlín. Ich význam spočíva v tom, že väčšinou obsahujú významné množstvo vitamínov, najmä vitamín C, provitamín A, tj. B – karotín, minerálnych prvkov, vlákniny, chlorofylu a iných dôležitých látok, pritom majú nízku energetickú hodnotu. Listová zelenina sa odporúča k spotrebe hlavne v čerstvom stave, upravená na rôzne šaláty a oblohy k hlavným jedlám. Pri tepelnej úprave sú vhodné na prípravu chutných prívarkov, alebo sa pridávajú do iných jedál na spestrenie, ochutenie, alebo na zdobenie.

Ako listovú zeleninu pestujeme v záhradkách hlavne šaláty hlávkové, listové, špenát, štiav, ale aj štrbák, valerianku, mangold, rebarboru, petržlen vňaťový, zeler listový , stopkatý, ale aj mnohé iné.

 

Šalát hlávkový a listový

Šalát je u nás vyhľadávanou listovou zeleninou. Na trh prichádza skoro na jar ako rýchlený, neskôr ako šalát poľný. Pri využití všetkých foriem ho možno pestovať až do príchodu zimy. Konzumnou časťou je vyvinutá, neprezretá a nepresrastajúca hlávka. Pri listových formách šalátov sú to ružice listov. Najviac sa pestuje šalát hlávkový a menej šalát ľadový a ostatné druhy.

Šalát hlávkový pestovaný z priesad zasahuje koreňmi do hĺbky dvadsať až tridsať centimetrov, z priameho výsevu siahajú korene až do hĺbky jedného metra. Nad povrchom pôdy sa najprv tvoria prízemné ružice listov, neskôr sa zavinujú do hlávky. Listy sú rôzne skučeravené a sfarbené. Hlávky môžu dosiahnuť hmotnosť až do päťsto gramov, v závislosti od typov a odrôd. Vegetačná doba sa pohybuje od tridsať až sto desať dní. Ku koncu vegetačného obdobia, alebo vplyvom nepriaznivých podmienok aj skôr vyrastá kvetná stonka. Šalát hlávkový má typy na rýchlenie, poľné jarné, letné a zimné.

Šalát ľadový vytvára veľké pevné hlávky, ktoré pri priaznivom počasí dosahujú hmotnosť až do jedného kilogramu. Sú odolnejšie na vysoké teploty, choroby a lepšie znášajú dopravu. Menej vybiehajú do kvetu, preto sú vhodné na pestovanie v letnom období. Hlávky sú tvorené z rebrovitých alebo hladkých listov, ktoré sú na okrajoch pílkovité až zubovité. Má veľmi krehkú , chrumkavú konzistenciu a obsahujú menej horkých látok, než hlávkové šaláty.

Šalát rímsky je rozšírený v južných a západných krajinách Európy. Má mohutnejšiu koreňovú sústavu a aj nadzemnú časť. Listy sú podlhovasto elipsovité, výrazne rebrovité, mierne zvlnené a pokryté voskovým povlakom. Hlávka je len voľné zvinutá do podlhovastého tvaru.

Šalát listový vytvára najprv riedku prízemnú ružicu listov, ktorú rýchlo prerastá bohato olistená byľ. Listy sú obráteno vajcovité, hladké a na okrajoch kučeravé a majú jemnú konzistenciu. Tento šalát nevytvára hlávky.

Šalát na rezanie sa podobá listovému šalátu a často sa s ním zamieňa. Rastlina tvorí ružicu listov, ktoré sa čiastočne točia do voľnej hlávky. Na konzumovanie sa odrezávajú celé ružice.

Pre pestovanie šalátov vyhovujú humózne, bohato zásobené prístupnými živinami, kypré a ľahšie pôdy. Šaláty sú menej náročné na teplo a môžu sa pestovať aj vo vyšších polohách. Všetky typy a odrody sú chladuvzdorné a znášajú krátkodobý pokles teploty do mínus päť stupňov. Zimné odrody so dokonca mrazuvzdorné a dobre prezimujú.

Jarné šaláty pestujeme na slnečných, teplých a chránených polohách. Optimálna teplota pre tvorbu hlávok je pätnásť stupňov C. Vyššie teploty, najmä pri nedostatku vlahy spôsobujú zlé zavinovanie hlávok Veľké kolísanie denných a nočných teplôt nie je škodlivé, naopak prospieva. Šaláty nevyžadujú priame hnojenie organickými hnojivami a najlepšie vyhovuje pôda v starej sile. Priemyselné hnojivá dodávame v množstvách, ktoré sú vypočítané na základe výsledkov rozboru pôdy. Môžu sa použiť dusíkaté, fosforečné, draselné alebo kombinované hnojivá. Šaláty sú náročné na prístupný vápnik a z mikroelementov na bór. Priemyselné hnojivá zapravíme najmenej dva až tri týždne pred sejbou alebo vysádzaním. Ak je pôda správne vyhnojená, po vysadení už netreba hnojiť.

Skoré jarné odrody šalátov pestujeme z priesad. Osivo sejeme do debničiek v januári až februári. Po vzídení v čase dvoch pravých listov ich rozsádzame, najlepšie do balíčkov. Po rozsadení udržiavame dva až tri dni teplotu okolo osemnásť stupňov, potom ju cez deň znížime na štrnásť až pätnásť stupňov. V noci má byť teplota deväť až trinásť stupňov. Polievame opatrne v ranných a dopoludňajších hodinách, aby rastliny do večera obschli. V opačnom prípade im hrozí napadnutie najmä hubovitými chorobami. V tomto čase rastliny potrebujú dostatok svetla. Takto predpestujeme prvé priesady v chránených vykurovaných priestoroch. Vysádzanie je aktuálne od 15. do 25. marca, keď priesady majú päť až šesť pravých listov. Sadíme do riadkov 25-30 cm a na vzdialenosť rastlín v riadku dvadsať päť centimetrov. Pri všetkých typoch šalátov je dôležité plytké sadenie, aby srdiečko bolo aspoň jeden centimeter na úrovňou pôdy.

Neskorý a letný šalát pestujeme z priesad alebo z priamej sejby. Priesady dopestujeme redšou sejbou na voľný záhon, alebo do studeného fóliovníka v druhej polovici apríla. Tieto nevyžadujú presadzovanie rastlín, preto priesady dorastú na mieste výsevu. Letný šalát sejeme koncom apríla až do polovice júna. Sadíme ich od konca mája do polovice júla a zbierame od júla do októbra. Letný šalát je vhodný aj na jesenné pestovanie. Zo sejby od konca júla do polovice augusta získame priesady, ktoré sa sadia do polovice septembra. Uprednostňuje sa však priama sejba.

Ak chceme pestovať zimný šalát z priesad, dopestujeme ich sejbou v prvej polovici septembra. Priesady vypestované bez pikírovania treba vysadiť ešte na jeseň, najneskôr do polovice októbra. Tak rastliny dobre zakorenia a začnú rásť. V zime prerušia vegetačné obdobie a pokračujú v raste na jar. Rastliny sa rýchlo vyvíjajú a v skorosti predstihnú jarný šalát.

Neskoré jarné, letné a zimné šaláty môžeme s úspechom pestovať aj z priamej sejby. Pri jarnom šaláte začíname siať v polovici marca a posledný vhodný termín je polovica apríla. Z neskoršej sejby obyčajne vybiehajú do kvetu. Seje sa do riadkov 25 – 30 cm a do hĺbky 2 cm. Po sejbe je nutné ľahkým valcom pritlačiť pôdu. Letný šalát z priamej sejby sejeme od konca do polovice júna. Pre jesenné pestovanie sa odporúča sejba od polovice júla do konca júla. Zimný šalát z priameho výsevu sejeme asi od desiateho septembra do konca septembra tak, aby rastliny mohli dobře zakoreniť a vytvoriť niekoľko listov ešte před príchodom mrazov. V takomto štádiu dobře prezimujú a na jar pokračujú v raste. Hlávky rýchle dorastajú a prinášajú veľmi skorú úrodu. Pri tomto spôsobe šalát nevybieha do kvetu, ale je riziko vymŕzania pri silných holomrazoch.

 

Špenát

Špenát je jednoročnou rastlinou s krátkym vegetačným obdobím. Rastliny majú kolovitý, slabo rozkonárený koreň, ktorý vniká do pôdy tridsať až štyridsať centimetrov hlboko. Pri raste vytvára prízemnú ružicu listov rôzneho tvaru so stredne dlhými až dlhými listovými stopkami.

Má vysoké nároky na kvalitu pôdy. Najvhodnejšie sú piesočnatohlinité pôdy, dobre zásobené minerálnymi látkami. Neznáša kyslé pôdy.

Na teplo nie je náročný, naopak je odolný proti nízkym teplotám. Semená klíčia už pri 3-4 oC a napučané vydržia vo vlhkej studenej pôde bez toho, aby začali hniť. Rastliny dobre znášajú krátkodobé mrazy až do mínus osem stupňov aj vo fáze klíčnych listov. Počas vegetácie je optimálna teplota 15 – 18 oC. Vyššie teploty nad 25 oC, najmä za sucha, spôsobuje vytváranie drobných, menej kvalitných listov a predčasné vybiehanie do kvetu. Dobre znáša zatienenie, preto sa môže pestovať aj ako podplodina v sadoch a záhradách. Pri nedostatočnej vlhkosti pôdy špenát rastie pomaly, vytvára málo listov, nízku úrodu horšej kvality.

Špenát vyžaduje pôdu v starej sile, hnojenie maštaľným hnojom môže byť škodlivé. Pri hnojení dusíkom treba postupovať opatrne, lebo nadmerný prísun dusíka spôsobuje zvýšenie obsahu dusičnanov v konzumných častiach. Fosforečné a draselné hnojivá majú menej výrazný vplyv, ale zvyšujú kvalitu úrody. Aplikujú sa dva až tri týždne pred sejbou. Môžu sa použiť aj kombinované hnojivá.

Špenát ako predplodinu sejeme čo najskôr na jar. Zvyčajne sa vysieva v marci a najneskôr začiatkom apríla. Z neskoršej sejby predčasne vybieha do kvetu. Sejeme do hĺbky tri až štyri centimetrov do riadkov vzdialených pätnásť až tridsať centimetrov. V riadku sa seje na vzdialenosť 1,5-3 cm. Hustou sejbou sa dosahuje bohatá úroda. Osivo vyklíči do šiestich dní a vzíde do šiestich až štrnástich dní od sejby. Od vysiatia po zber uplynie štyridsať päť až deväťdesiat dní, podľa použitej odrody.

Pre jesenný zber môžeme siať od polovice augusta do polovice septembra a zberáme pred príchodom mrazov. Na prezimovanie sejeme koncom septembra. Do príchodu zimy sa porast dobre zapojí a potom bez problémov prezimuje. Na jar pokračuje v raste a dorastá pre zber. Keď sa nestihne sejba koncom septembra, môže sa špenát vysiať v druhej polovici novembra. Osivo do príchodu zimy napučí, v tom stave aj prezimuje a vzíde až skoro na jar. Prezimovaný porast na jar povalcujeme, aby sa pritlačili naspäť do pôdy zimou vytiahnuté rastliny a korienky. Počas vegetácie je potrebné udržať porast bez burín.

Zber špenátu začína byť aktuálny, keď rastliny vytvárajú päť až šesť listov. Zberové obdobie trvá až kým porast nezačne vybiehať do kvetu. Na malých plochách sa zberajú ručne tak, že sa odrezávajú celé rastliny.

 

Štiav záhradný

Je to trváca rastlina a pravdepodobne vznikol zo štiavu lúčneho. Mnohé druhy štiavu sa už v antických dobách predpisovali na použitie zvonka i vnútorne proti rôznym kožným ochoreniam. V stredoveku sa koreň používal ako preháňadlo. V súčasnosti je jeho použitie rozšírené hlavne v západoeurópskych krajinách na prípravu polievok omáčok a šalátov.

Rastlina vytvára bohatú listovú ružicu, ktorá sa skladá z listov kopijovitého tvaru. Patrí medzi druhy zeleniny odolné proti mrazu. Jedlou časťou sú vyvinuté listové ružice odrezané pod spodnými listami alebo jednotlivé listy bez stopiek. Má podobnú výživovú hodnotu ako špenát, obsahuje však viac kyseliny šťavelovej.

Štiav záhradný nie je náročný na podmienky pestovania.. Darí sa mu vo všetkých polohách a pôdach. Dobre znáša i zatienené miesta. V kvalitných humusových pôdach však dáva vyššie úrody. Príprava pôdy je podobná ako pri iných druhoch zeleniny. Pestujeme ho väčšinou z priamej sejby od apríla až do septembra. Môže sa pestovať aj delením trsov, oddelkov, a to skoro na jar. Pri sejbe potrebujeme na jeden meter štvorcový asi desať až dvadsať gramov osiva, ktoré sejeme do riadkov vzdialených dvadsať až tridsať centimetrov. Oddelky sadíme v riadku na štyridsať centimetrov.

Po sejbe semená vzchádzajú pomerne rýchlo, čo závisí od podmienok. Po vzídení sa odporúča jednotiť na vzdialenosť dvadsať centimetrov v riadku. Počas vegetácie odburiňujeme a súčasne kypríme pôdu okopávaním alebo plečkovaním medzi riadkami. Za štyridsať až päťdesiat dní od výsevu môžeme zberať. Keď sa objavia kvetné stonky, treba ich odstrániť, čím podporíme tvorbu nových kvalitných listov a predĺžime zber. Najvzácnejší a najjemnejší je štiav v čase od apríla do júna ale môže sa zbierať až do októbra.. Keď nestačíme konzumovať, môžu sa krájané listy uložiť do mrazničky. Štiav nechávame na jednom mieste tri až šesť rokov.

 

Čakanka štrbáková (endívia, štrbák)

Jedlou časťou sú jemné listy z neprerastenej ružice odrezanej maximálne 10 mm pod dolnými listami. Horkú príchuť spôsobuje prítomnosť intybínu, ktorý má liečivé účinky. Priaznivo vplýva na nervovú sústavu, látkovú výmenu a funkciu tráviacich orgánov (žalúdka, pečene a žlčníka). Vzhľadom na obsah cukru - inulínu - je vhodná na konzumovanie aj diabetikom. Čakanku štrbákovú môžeme rozdeliť podľa tvaru listov do dvoch skupín. Endívia s kučeravými listami a eskariol s celookrajovými listami. Čakanku štrbákovú pestujeme hlavne ako následnú plodinu po skorých zeleninách. Neznáša pôdy priamo hnojené maštaľným hnojom.

Štrbák môžeme pestovať z priamej sejby ako aj z predpestovaných priesad. Na jesenný a zimný konzum vysievame osivo koncom júna alebo v júli priamo na pole, do riadkov vzdialených od seba na tridsať až štyridsať centimetrov. Po vytvorení štyroch listov jednotíme na vzdialenosť tridsať centimetrov.

Z predpestovaných priesad túto čakanku pestujeme na skorý alebo na neskorší zber. Priesady sa môžu vysádzať od mesiaca marec až do konca augusta do sponu tridsať až štyridsať krát tridsať centimetrov. Kvalitná priesada má byť zdravá, pevná a má mať štyri až šesť listov.

Porast počas vegetácie udržiavame bez burín. Keď sa vytvára pôdny prísušok (najmä po zalievaní) povrch pôdy kypríme. V prípade sucha zavlažujeme aspoň raz týždenne. Pri nedostatku vlahy rastliny vybiehajú do kvetu a potom nie sú vhodné na použitie. Pred zberom treba hlávky vybieliť. Bielenie trvá dva až tri týždne. Postupujeme pri tom takto: rastliny zväzujeme lykom alebo špagátom a potom ich do polovice výšky zahrnieme zeminou. Musia byť dostatočne suché, aby pri bielení nehnili. Štrbák pestovaný z letnej sejby resp. výsadby sa zberá v mesiaci október popr. november. Vybielené hlávky vyrezávame podľa potreby

 

Valeriánka poľná

Konzumná časť je prízemná ružica listov. Zber sa robí od jesene cez zimu až do skorej jari. Pri neskorom letnom výseve sa vyvinie kvalitná ružica prízemných listov. Z hľadiska výživy ľudí je cenná pomerne vysokým obsahom vitamínov, takže tieto sú dostupné v čerstvých listoch počas celej zimy, keď je  ponuka čerstvej zeleniny obmedzená.

I keď má veľmi malé nároky, dobré pôdne a klimatické podmienky sú predpokladom dobrej úrody. V osevnom postupe im vyhovuje 2. trať. Pestuje sa ako následná plodina, k čomu má výborné predpoklady pre krátku vegetačnú dobu. Závlaha podmieňuje nielen úrodu, ale aj jej kvalitu – jemnosť listov. Znáša mrazy až do –15oC bez poškodenia.

Valeriánku pestujeme po plodinách, ktoré uvoľnia pôdu v letnom období. Seje sa spravidla v dvoch termínoch: na zimný zber začiatkom septembra, na včasný jarný zber v októbri. Septembrový výsev do fóliovníka dáva zber na Vianoce. Jednou z hlavných vecí je, aby rastliny boli dobre vyvinuté pred nástupom mrazov, tj. dobre zakorenené. Na upravený záhon sejeme do riadkov širokých pätnásť až dvadsať centimetrov. Výhodné je osivo zmiešať s pieskom alebo sypkou zeminou, čím sa zlepší rovnomernosť hustoty výsevu. Pred sejbou a po sejbe povrch pôdy povalcujeme. Rastliny vzchádzajú za desať až štrnásť dní od výsevu, povrch pôdy kypríme a súčasne odburiňujeme, aby nám burina neudusila pomalšie rastúcu valeriánku. V zaburinenom poraste by bol sťažený aj zber. Valeriánku počas rastu môžeme prihnojiť liadkom vápenatým v dávke dvadsať gramov na jeden meter štvorcový a aspoň raz týždenne zalievame. Podľa termínu sejby listy zberáme buď v zime alebo skoro na jar.

 

Mangold

Je to dvojročná cudzoopelivá zelenina, príbuzná cvikle. V prvom roku vyrastá ružica listov a podzemnú časť tvorí malý rozkonárený koreň. Listy sú vzpriamené, veľké, podlhovastého tvaru a majú bublinatý povrch. Listové stopky sú zdužinatelé, krehké a šťavnaté. Farba listovej čepele a listovej stopky môže byť svetlozelená, tmavozelená, červená a fialová, v závislosti od odrody. V druhom roku vyrastá 1 až 1,5 m vysoká stonka. Rozlišujú sa dve formy mangoldu. Mangold listový má tenšiu stopku a konzumujú sa listové čepele ako špenátová zelenina. Mangold stopkový má širšie stopky. Konzumnou časťou sú zdužnatené listové stopky a čepele. Má sladkastú chuť s repnou príchuťou, ktorú spôsobuje betaín.

Mangold sa môže pestovať takmer všade, ale najlepšie sa mu darí na vlhkých pôdach s vysokým obsahom živín. Znáša aj polotieň a prospieva vyššia relatívna vlhkosť vzduchu. Môže sa pestovať aj na pôdach vyhnojených maštaľným hnojom. V záhrade sa seje po skorých druhoch zelenín, alebo aj ako prvá zelenina na jar. Na väčších plochách ho zaraďujeme zväčša ako druhú plodinu..

Na jeseň zapravujeme maštaľný hnoj. Množstvo priemyselných hnojív závisí od výsledkov pôdnych rozborov. Na jeseň sa zapraví z uvedeného množstva iba časť draselných a fosforečných hnojív. Na jar pri príprave pôdy rozhodíme zvyšnú časť draselných, fosforečných hnojív a pomalšie pôsobiace dusíkaté hnojivo. Pred sejbou treba povrch pôdy riadne urovnať, aby sa vytvorili čo najvhodnejšie podmienky pre výsev a vzchádzanie. Počas vegetácie môžeme prihnojovať liadkom.

Sejeme v druhej polovici apríla priamo do voľnej pôdy. Hĺbka sejby má byť dva až štyri centimetrov. Šírka riadkov sa má pohybovať medzi tridsať až päťdesiat centimetrov. V domácich záhradách sejeme do hniezd tri až štyri klbôčok. Po sejbe pôdu povalcujeme alebo pritlačíme. Semená mangoldu klíčia už pri teplote 3 o C, ale pôda by mala byť vyhriata aspoň na päť až desať stupňov, aby klíčenie a vzchádzanie prebehlo v priebehu desiatich až pätnástich dňoch. Ak rastliny vytvoria päť- šesť pravých listov, porast jednotíme na vzdialenosť tridsať – štyridsať centimetrov. Mangold listový nechávame v hustejšom poraste vo vzdialenosti v riadku pätnásť až dvadsaťpäť centimetrov. Po jednotení prihnojíme liadkom vápenatým, alebo liadkom amónnym. Počas vegetácie kypríme pôdu medzi riadkami, porast udržiavame bez burín a zalievame podľa potreby.

V záhradkách zberáme listy mangoldu postupne, počas vegetačného obdobia niekoľkokrát. Tieto oberáme olamovaním. Keď pestujeme mangold stopkový, zvyčajne sú stopky dostatočne vyvinuté na zber a konzumovanie asi tri mesiace po výseve. Vtedy orezávame listy so stopkami tesne pri zemi. Potom listy odstránime a môžu sa tiež použiť ako špenát. Listové stopky by mali mať stopky šírku aspoň 30-40 mm.

 

Rebarbora

Listové stopky rebarbory sú vhodné na kuchynské spracovanie ako plnka do pečiva, ale i na konzervárenské spracovanie ako je džem, marmeláda, kompót, víno, šťavy a pod. Jej prednosťou je, že na jar veľmi skoro vytvára listové stopky, takže patrí medzi prvé plodiny, ktoré sú na jar k dispozícii.

Rebarbora je viacročnou zeleninou. Doba pestovania je šesť až desať rokov. Vytvára rastliny mohutných rozmerov. Má hlboké korene a pod povrchom vytvára zásobnú koreňovú hľuzu. Staršie hľuzy resp. podzemky drevnatejú. Listové stopky dorastajú do dĺžky päťdesiat až sedemdesiat centimetrov a do šírky šesť až osem centimetrov. Listy sú dlaňovité, mierne zvlnené. Jednotlivé odrody majú rozdielnu jemnosť a farbu stopiek od zelenej cez žltú až po intenzívne červenú. Príjemnú chuť spôsobuje prítomnosť kyseliny jablčnej a citrónovej. Má mierne preháňavý účinok. Rebarbora stimuluje činnosť obličiek, zažívacieho traktu a žlčníka. Používa sa ako utišujúci prostriedok. Korene niektorých druhov sú surovinou na výrobu liekov.

Nároky na klimatické podmienky má rebarbora malé (skromné). Stretávame sa s ňou v nížinných i horských oblastiach. Rozdiel je v tom, že vo vyšších polohách je úroda neskoršia a v teplejších vyššia.

Pozemok určený na pestovanie rebarbory prevrstvíme do šesťdesiat centimetrovej hĺbky. Súčasne zapracujeme maštaľný hnoj v dávke desať až dvanásť kilogramov na jeden meter štvorcový. Vhodné je aj zelené hnojenie. Súčasne so zaoraním maštaľného hnoja sa robí zásobné minerálne hnojenie v dávke štyridsať gramov superfosfátu a štyridsať gramov draselných hnojív na jeden meter štvorcový. Kyslé pôdy povápnime. Cez zimu ponecháme pozemok v hrubej brázde a na jar ho pripravíme k výsadbe. Výsadba je na jar istejšia . Na jar sa prihnojí dusíkom. V jeseni po odumretí listov sa kultúra každý rok pohnojí priemyselnými hnojivami. Výživu dusíkom robíme v troch dávkach, polovicu na jar pri začiatku vegetácie, druhú v dvoch termínoch a to v polovici júna a v polovici júla.

V našich klimatických podmienkach má osivo rebarbory nízku klíčivosť a často neklíči vôbec. Preto sa množí generatívne v obmedzenom množstve. Osivo sa vysieva na riedko do pareniska alebo skleníka. Po vzídení sa rastlinky dvakrát rozsádzajú.

Vegetatívne množenie sa robí delením trsov alebo odkopkami zo starších rastlín. K tomu sa vyberajú rastliny zdravé, úrodné. Každá sadenica má mať najmenej jeden neporušený vegetačný vrchol a tri korienky.

Rebarboru môžeme vysádzať v jeseni i na jar. V miestach s tuhou zimou a vlhšou pôdou je spoľahlivejšia jarná výsadba, nehrozí jej nebezpečie vymrzania. Najvhodnejšia doba výsadby je druhá polovica marca až začiatok apríla. Pri jesennej výsadbe je treba ukončiť výsadbu do polovice októbra, takto na jar začne zavčasu rásť.

V prvom roku ju na zimu chránime zakrytím lístím alebo rašelinou, toto na jar zavčasu odstránime. Rebarbora je málo napadaná chorobami a škodcami, preto nevyžaduje zvláštnu ochranu.

V druhom roku zberáme stopky postupne od polovice apríla do polovice až konca júna.. Až v ďalších rokoch môžeme zberať až tretinu listov. Od konca júna už listy nezberáme, aby sa vytvorili veľké trsy s dostatkom zásobných látok pre budúci rok.

 

Petržlen vňaťový

Význam vo výžive určuje vlastnosť pre ochutenie a zdobenie jedál, polievok šalátov dressingov a rôzne upravených, hlavne studených pokrmov. Užitočná časť rastliny - vňať obsahuje minerálne látky s prevažným obsahom draslíka, ktorý reguluje obsah vody v ľudskom organizme a krvný obeh. Vo vňati sú prítomné i éterické petržlenové silice. Tieto substancie povzbudzujú vplyv na trávenie a na nervovú sústavu.

Petržlen vňaťový je dvojročnou kultúrou. V prvom roku rastlina tvorí ružicové, dlhé stopkaté listy, laločnaté s nerovnomernými zúbkami, ktoré sa hospodársky využívajú. Vo všeobecnosti petržlen záhradný - vňaťový delíme na hladkolisté formy, na kučeravé , jemnolisté a na pestrolisto okrasné. Kučeravé formy majú veľmi dekoratívne tvary.

Pre produkciu petržlenu záhradného – vňaťového vyhovujú teplejšie oblasti, ale dobre sa darí i v chladnejších stanovištiach stredných polôh. V suchších podmienkach je používanie závlahy nutnosťou.

Petržlen vňaťový sa pestuje zo sejby s termínom priameho výsevu v skorom jarnom období, podobne ako iné druhy koreňovej zeleniny. Osivo sa vysieva do hĺbky jeden až dva centimetre pri vzdialenosti riadkov štyridsať až päťdesiat centimetrov so vzdialenosťou rastlín šesť až desať centimetrov. Po priamom výseve semien sa povrch pôdy valcuje. Po vzídení a zosilnení rastlín pestovanej kultúry petržlenu záhradného – vňaťového, asi s tromi až piatimi listami sa pozemok kyprí medzi riadkami plečkovaním a odstraňuje sa vzídená burina okopávkou. Aplikáciou závlahy sa zlepšuje kvalita produkcie trhového tovaru a jej úroda o dvadsať percent.

Táto forma petržlenu nezamŕza vo voľnej pôde a preto ho môžeme zberať i v priebehu zimy zo záhonu. V prípade silných mrazov sa môže prikryť lístim alebo kukuričným kôrovím.

 

Zeler listový a stopkový

V kuchynskej úprave má uplatnenie ako chuťová prísada do jedál, polievok, šalátov i samostatných šalátov, mäsa apod.

Zeler listový a stopkový sú podobne ako zeler buľvový dvojročnou rastlinou. V prvom roku vytvárajú ružicu nadzemných listov so zväčšenými listami. V druhom roku pestovania vyrastá kvetná stonka vysoká asi jeden až jeden a pól metra a vytvára okolíkovité kvetenstvo.

Nároky na pôdu a prostredie týcto dvoch foriem zeleru sú identické s nárokmi zeleru voňavého pestovaného pre buľvy. Pre produkciu zeleru stopkatého a listového najlepšie vyhovujú teplejšie oblasti. Vhodné sú chránené i otvorenejšie stanovištia stredných, štruktúrnych pôd, bohatých na humus s možnosťou závlahy.

Vhodnou predplodinou sú hlúboviny, plodová zelenina a okopaniny. Sú náročné na vápnik v pôde a znáša priame vápnenie pôdy v predchádzajúcom roku. Je výhodné dodržať zásadu štvor ročného odstupu produkcie po sebe.. V procese prípravy pôdy na jeseň je dôležité zaorať maštaľný hnoj. Dbáme o možnosť zavlažovania budúceho vysadeného porastu. Dusík je najlepšie aplikovať vo forme močovino-formaldehydových kondenzátov, ktoré regulujú uvolňovanie dusíku v súlade s požiadavkami kultúry. Na fosfor a draslík je zeler stredne náročnou plodinou. Z jednotlivých druhov koreňovej zeleniny najlepšie znáša chloridovú formu hnojenia draselnými hnojivami

Zeler listový aj stopkový sa pestuje z pripravenej priesady s termínom výsadby na pole v období druhej polovice mesiaca máj, podobne ako zeler voňavého buľvový. Priesada zeleru sa pripravuje v chránených priestoroch pre pestovanie priesad s termínom výsevu asi sedemdesiat päť dní pred výsadbou. Po výseve, keď má mladá rastlinka 2 až 3 pravé listy vykonáme prepichovanie priesad s cieľom zosilnenia.

V priebehu vegetácie sústavne udržujeme pôdu v bezburinnom stave, kypríme a prevzdušňujeme plečkovaním a okopávkami.

Vzhľadom k vysokej vlahovej potrebe porastu zeleru, porast zavlažujeme celkovou dávkou až sto dvadsať až sto osemdesiat milimetrov počas vegetácie, čím sa zvyšuje kvalita a úrodnosť porastu. Najväčšia potreba vody je od polovice júna do polovice septembra s dávkami až dvadsaťpäť milimetrov.

 

Vystavené: 4.11. 2005

Autor textu: Doc. Ing. Magdaléna Valšíková, PhD.