Logo VUZ

Výskumný ústav zeleninársky

Andovská 6
94001 Nové Zámky

tel. 035/6400795, fax: 035/6401892
valsikovam@vuznz.sk
 


Cibuľová zelenina

Cibuľoviny patria k veľmi dôležitej skupine zeleniny. Väčšina cibuľovín patrí k prastarým kultúrnym druhom. Často sa oprávnene zaraďovali medzi liečivé rastliny a súčasne majú význam ako koreninové rastliny. Pripravovaným jedlám dodávajú tú najsprávnejšiu chuť, akú si prajeme. Používajú sa takmer pravidelne na korenenie mäsitých pokrmov a veľmi často polievok a iných pokrmov. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že všetky cibuľoviny sú veľmi akostné. Okrem cukrov, silíc, organických kyselín, solí a balastných látok, ku ktorým patria buničiny a polobuničiny, podporujúce činnosť tráviacich orgánov a vegetačnej vody, ktorá v konzumných častiach prevažuje, obsahujú aj niektoré vitamíny a provitamíny. Najviac si ceníme provitamín C.

Cibuľoviny majú ďalšiu veľkú výhodu z pestovateľského hľadiska. Sú v celku skromné na pôdne i na klimatické podmienky. Niektoré, ako pór, znesú dobre aj naše zimy. Môžeme ich vypestovať v priebehu vegetačného obdobia, nezberáme ich však hneď na jeseň, ale podľa potreby v priebehu celej zimy, alebo ich pozberané vhodne uložíme na zimu. Niektoré z cibuľovín môžeme aj jednoduchým spôsobom prirýchľovať alebo rýchliť, takže ich môžeme mať v čerstvom stave aj v priebehu celého zimného obdobia a v skorých jarných mesiacoch.

Najrozšírenejšími druhmi zo skupiny cibuľovej zeleniny sú cibuľa, cesnak, pór a pažítka. U nás sú obľúbené najmä prvé dva druhy cibuľa a cesnak, v poslednej dobe aj pór.

Cibuľa zväzková cibuľka so sviežou vňaťou a s bielou spodnou časťou, neskôr kupujeme už cibuľu dozretú so žltohnedými, hnedými až červenými suknicami. Obľúbená je i veľmi trvanlivá šalotka a jemnou chuťou sa vyznačujúca perlovka, používané do zeleninových zmesí alebo samostatne konzervované. I napriek tomu, že cibuľa zimná je veľmi skromná a môže ju pestovať aj menej skúsený pestovateľ, patrí u nás k veľmi málo známym a pestovaným druhom zeleniny. Mladé listy zrezávame len čo dorastú do výšky 15-20 cm a ďalší zber môžeme robiť o 30-35 dní. Ďalšou ojedinele pestovanou cibuľou je cibuľa poschodová. Patrí k trvácim druhom a pestuje sa najmä ako vňaťová zelenina. V pôde tvorí zhluky menších cibúľ, z ktorých vyrastajú až 70 cm vysoké pevné kvetné stonky, ukončené 3-5 pacibuľkami, ktoré sa zberajú ako lahôdková zelenina. Z pestovateľského a spotrebiteľského hľadiska je u nás najrozšírenejšou cibuľa kuchynská. Cibuľu kuchynskú môžeme pestovať trojakým spôsobom. Najčastejšie je pestovanie z priamej sejby. Ďalšie, u nás obvyklé, je pestovanie zo štuplovky (z drobných cibuliek). Ďalšia možnosť je pestovanie z predpestovanej priesady. Tento spôsob pestovania je rozšírený najmä u drobných pestovateľov. Najlepšie pestovateľské výsledky dáva v prostredí teplejšom na otvorených plochách na stredne ťažkých pôdach bohatých na humus. Na kyslú reakciu pôdy je citlivá, najvhodnejšie pH je 6,5-7,5. Vzhľadom na to, že cibuľa sa pomerne plytko zakoreňuje, vyžaduje, aby bola orničná vrstva dobre prepracovaná a pripravená. Má byť v dobrom fyzikálnom stave s dobrou a pohotovou zásobou živín a má byť primerane vlhká. V prvých fázach rastu cibuľa potrebuje vlhkejšie podnebie a pôdu, čo podporuje rýchle klíčenie, vzchádzanie a plynulý začiatočný rast. Vlhkejšie prostredie potrebuje cibuľa v období najväčšej tvorby vegetatívnej hmoty. Záverečné obdobie pred vlastným dozrievaním by malo byť slnečné a suchšie. Cibule takto lepšie vyzrievajú, zaschýnajú v kŕčiku a tým sa dlhšie a lepšie uskladňujú. Vystihnúť správny čas zberu cibule a dobre ju pozberať je jedným z najdôležitejších úloh pestovateľa. Bezpečnou známkou dozrievania cibule je zaschýnanie vňate v kŕčiku, postupné žltnutie a klesanie listov k zemi. So zberom začíname v období, keď je cibuľa riadne zatiahnutá, t. j. vyzretá. Prestávajú vyrastať nové listy a vňať začne políhať. Zberáme v čase, keď je poľahnutá 1/3 až polovica porastu. Povyťahovaná cibuľa sa nechá niekoľko dní v radoch presušiť, čo však veľmi závisí od počasia. Za daždivého počasia a pri oneskorenom zbere môžu vyrastať nové korene, čo sťažuje nielen vlastný zber, ale má to nepriaznivý vplyv aj na zdravotný stav cibule.

Cesnak – je cibuľová zelenina so všestranným celoročným využitím. Cesnak vyžaduje úrodné pôdy, bohaté na humus a živiny. Vyhovujú mu hlinito-piesočnaté a piesočnato-hlinité pôdy. Neznáša priame hnojenie maštaľným hnojom a pôdy ťažšie a ťažké, uliehavé a studené, mokré. Dôležité je aj zaradenie cesnaku v osevnom postupe. Nemožno ho sadiť po sebe alebo po inej cibuľovej zelenine skôr ako za 5-7 rokov. Pri nedodržaní tejto zásady sa pestovatelia vystavujú nadmernému riziku poškodenia úrody pôdnym škodcom – háďatkom zhubným.

Odrody cesnaku rozdeľujeme na cesnaky paličiaky a nepaličiaky. Cesnaky paličiaky sú tie, ktoré pravidelne vytvárajú kvetné stvoly zakončené kvetnými lôžkami a v nich sa vyvinú pacibuľky. Nepaličiaky kvetné stvoly nevytvárajú. Odrody cesnaku môžeme rozdeľovať na odrody zimné, ktoré odporúčame vysadzovať na jeseň, a často ich označujeme ako cesnaky zimné, kým cesnaky nepaličiaky zaraďujeme medzi cesnaky jarné. Cesnak sa rozmnožuje vegetatívne zo zdravých cibuliek (strúčikov), pričom zásadne vyberáme vždy väčšie z okraja zloženej cibule. Mechanicky poškodené, choré alebo inak napadnuté strúčiky odstraňujeme. Strúčkujeme v čo najkratšom čase pred výsadbou. Pri suchom počasí cesnak zavlažujeme. Neznáša pôdny prísušok, je totiž veľmi citlivý na neprevzdušnenú pôdu, v ktorej ľahko podlieha rozličným chorobám. Pred zberom 3-4 týždne nezavlažujeme. Termín zberu má tiež veľký vplyv na kvalitu úrody a pozberovú úpravu. Pri nepaličiakoch sa stanovuje podľa žltnutia a poliehania vňate, pri paličiakoch podľa vzpriamenia sa dosiaľ špirálovite stočených kvetných stoniek. Cesnak podkopeme, vytiahneme z pôdy a ak je to možné, necháme 2-3 dni na poli dosušiť. Potom skrátime vňať i korene a uskladníme na suchom a dobre vetrateľnom mieste.

Pór – si v našej kuchyni našiel svoje miesto medzi lahôdkovými zeleninami. Má veľkú prednosť v tom, že ho môžeme zo záhonov zberať celú zimu až do jari. Pór je na rozdiel od ostatných cibuľových zelenín náročný na pôdu. Vyžaduje vlhšie stredne ťažké a hlboké pôdy s dostatočnou zásobou vlahy a živín. Dobre znáša hnojenie maštaľným hnojom, často ho preto pestujeme ako následnú kultúru po skorých hlúbovinách, zvlášť po karfiole. Dobre sa mu darí i vo vyšších a chladnejších polohách. Z botanického hľadiska rozlišujeme pór zimný (pravý) a pór letný. Pór zimný je u nás podstatne viac rozšírený než pór letný. Má dlhšiu vegetačnú dobu, je kratší a silnejší a tiež veľmi trvanlivý a mrazuvzdorný. Pór letný sa u nás pestuje zriedka. Je skorší, má rýchlejší vývoj a dlhšiu konzumnú časť. Proti mrazu je málo odolný a u nás vymŕza. Pór môžeme pestovať dvoma spôsobmi: z priamej sejby a z predpestovaných priesad, pričom najakostnejší pór získavame z predpestovaných priesad. Aby sme dosiahli dlhšie vybielené krčky, je potrebné, pôdu prihrnúť k nadzemným častiam rastliny. Bez prihrnutia by sme zberali rastliny síce často silné, avšak s krčkom vybieleným zvyčajne len do výšky 5 cm. Pór zberáme až neskoro v jeseni po prechode prvých mrazíkov. To je výhodné preto, že vybielené krčky získajú sladkastú chuť. Na jeseň pozberáme len časť vypestovaných rastlín. Zvyšne rastliny prezimujú a prezimované ich pozberáme skoro na jar, keď je nedostatok čerstvej zeleniny.

Vystavené: 15.4. 2005

Autor textu: Ing. J. Pakanová