Slaniská (podľa starších pôdnych nomenklatúr solončaky)) sú dvojhorizontové
SA-C pôdy s vysokým obsahom ľahkorozpustných solí (nad 1%)
najmä pri povrchu pôdy. Dominantným pôdotvorným procesom pri ich
vzniku je slaniskovanie, t.j.sekundárna akumulácia solí v dôsledku
opakovaného kapilárneho zdvihu v podmienkach výparného vodného
režimu pri dostatočne vysokej hladine silne mineralizovaných podzemných
vôd, alebo pri častých záplavách a následnom odparení takýchto
vôd. Ich vývoj prebieha v najteplejších a najsuchších
oblastiach Slovenska. Prevažne sa nachádzajú v depresných polohách
alúvií v regiónoch fluvizemí a čiernic karbonátových,
z ktorých sa slaniská tiež najčastejšie vyvinuli. Ostrovkovite
sa vyvinuli tiež z černozemí čiernicových karbonátových v depresiách
sprašových pahorkatín (Nitrianska sprašová pahorkatina).
Dominantný slaniskový S-horizont u slanísk je najčastejšie vyvinutý
ako zmiešaný povrchový humusový SAoc-horizont. Pri primárnom vývoji
ide o ochrický Ao-horizont (plytký, svetlý, s veľmi nízkym
obsahom humusu, nakoľko vznikol v podmienkach riedkej halofytnej
vegetácie), obohatený o vodorozpustné soli a karbonáty.
Pri sekundárnom vývoji z iných pôd môže mať rôznu farbu a hĺbku.
Charakteristickými znakmi sú: hrúbka horizontu nad 0,15 m, pH nasýtenej
pôdnej pasty ≤8,4, elektrická vodivosť aspoň v časti
horizontu < 15mS.cm-1 a obsah vodorozpustných
solí (chloridy a sulfáty Na, Ca a Mg) nad 1%. Na povrchu
pôdnych agregátov sú po preschnutí viditeľné biele výkvety solí
(viď foto) a v priaznivých podmienkach sa na povrchu slaniska
modálneho vytvára niekedy až niekoľko milimetrov hrubá vrstvička
naakumulovaných solí. V pôdotvornom substráte C-horizonte s narastajúcou
hĺbkou ubúda množstvo solí a narastajú znaky glejovatenia a C-horizont
prechádza do G-horizontu (oxidačného Go, prípadne až redukčného
Gr, v závislosti od výšky hladiny podzemnej vody).
Subtypy
Slanisko modálne – SKm:
viď popis hore. Bez ďalších diagnostických horizontov alebo ich
náznakov, s výnimkou glejových. Typická sekvencia pôdnych horizontov:
SAoc-SA/Cc-C(S)c-CGo(S)c.
Slanisko kultizemné – SKa:
ako SKm, ale s ornicovým Akp-horizontom, nepresahujúcim hĺbku
0,35 m. Prechod do dalšieho horizontu je ostrý až zreteľný, v dôsledku
zaorania prechodného horizontu. Typická sekvencia: Akp-(S)C- (ďalej
ako iné SK).
Slanisko slancové – SKc:
so slancovým Bn-horizontom pod slaniskovým S-horizontom (alebo
presnejšie pod SAe-horizontom, pretože sú v ňom aj slabé znaky
eluviácie) alebo aspoň jeho náznakmi, ktorý má obsah výmenného Na+
> 5%. Subtyp vzniká v podmienkach zvýšeného kolísania hladiny
podzemnej vody a striedania periód vzlínania a vylúhovania
solí. Typická sekvencia: SAe-Bnt(S)c-CGo(S)c.
Slanisko glejové – SKG:
so sivým (sivozeleným až sivomodrým) glejovým redukčným Gr-horizontom
v pedone do 1 m od povrchu v dôsledku trvale vysokej hladiny
podzemnej vody v tejto hĺbke. Typická sekvencia: SAoc-Go(S)c-Gro(S)c-Grc.
Slanisko čiernicové – SKč:
so zasoleným molickým čiernicovým Amč-horizontom (hrubý, tmavý
humusový horizont s oxidačnými znakmi glejovatenia aspoň v časti
tohto horizontu) v dôsledku sekundárneho zasolenia čiernic
a príbuzných subtypov. Typická sekvencia: SAmč- (ďalej ako
iné SK).
Základné charakteristiky
Typická sekvencia horizontov |
SA-C |
Výmera v poľnohospodárskych
pôdach |
4 890 ha (0,2%) |
Typologicko-produkčná kategória |
T4 – málo produkčné trvalé
trávne porasty |
Produkčný potenciál |
1 – 10 bodov v 100
bodovej stupnici |
Zisk z poľnohospodárskeho
využívania |
-420 Sk (strata) z 1
ha ročne |
Úradná cena podľa Vyhlášky
MF SR č. 465/1995 Z.z. |
maximálne 14 000 Sk
za 1 ha |
|
Charakteristika územia výskytu
Výskyt slanísk je ojedinelý a ostrovkovitý. Slaniská sú vyvinuté
na územiach s výparným režimom, teda v najsuchších a najteplejších
oblastiach Slovenska. Hlavnými lokalitami ich výskytu sú depresné
polohy na karbonátových fluviálnych sedimentoch a sprašiach
v južných častiach Podunajskej a Východoslovenskej nížiny.
Ide o klimatickú oblasť teplú suchú až mierne suchú, v nadmorských
výškach prevažne 100 – 130 m.
Ekologická charakteristika
Lokality s typickými slaniskami bez človekom narušených genetických
pôdnych horizontov sú dnes už veľmi vzácne. Najmä v poslednom
dvadsaťročí minulého storočia boli snahy o ich melioráciu a intenzívnejšie
poľnohospodárske využitie. Zistili sa dokonca pokusy rozorať slaniská
slancové v botanickej rezervácii. Tieto snahy boli spravidla
iba dočasne úspešné, ak sa súčasne nezmenil aj režim podzemných
vôd. Z ekologického hľadiska ide teda o ohrozenú pôdnu
jednotku, ktorá je navyše tiež nositeľom vzácnej pôvodnej halofytnej
vegetácie, napríklad skorocelu prímorského (Plantago maritima),
astry soľomilnej (Aster tripolium), paliny prímorskej (Artemisia
maritima) a ďalších.
Agronomická charakteristika
Bez melioračných opatrení (predovšetkým odvodnenie) možno využívať
slaniská len ako málokvalitné trvalé trávne porasty. Často sú zalesnené
a tvoria tak ostrovky malolesov v rovinatých častiach
južného Slovenska. Len zriedkavo sa trvale obrábajú. Aj po melioráciach
sú vhodné len pre menej náročné plodiny. Relatívne dobre sa na takýchto
pôdach darí lucerne ktorá veľmi hlboko zakoreňuje a dobre znáša
aj vyššie pH, vyššiu koncentráciu solí a je teda do určitej
miery halofytná.
Rozšírenie na území SR
Vystavené: 3.5. 2004 |