Návštevy alebo pochôdzky po chotároch našich
poľnohospodárskych podnikov vrátane ich hospodárskych dvorov veľavravne
naznačujú, že slame sa nevenuje náležitá pozornosť. Dokumentujú
to prinajmenšom niekoľko ročné neupravené stohy, väčšie alebo menšie
hromady balíkov z vlaňajšej popr. pred vlaňajšej úrody vystavené
účinku poveternostných činiteľov. Príčiny tohto stavu možno hľadať
v nebývalom poklese stavov hospodárskych zvierat, v mimoriadnom
náraste počtu podnikov hospodáriacich bez živočíšnej výroby, v nedocenení
kolobehu látok, živín i energie pri hospodárení na pôde. V neposlednej
miere k tomu zrejme prispela i nepriaznivá ekonomická
situácia v celom poľnohospodárstve.
Slama určite odpadom nie je a v racionálnom hospodárení
ani nemôže ním byť. Najmä ak si uvedomíme, že predstavuje prakticky
polovicu zo zberanej fytomasy obilnín v ktorej je akumulované
hospodársky nezanedbateľné množstvo slnečnej energie, živín z pôdnych
zásob a organických i priemyselných hnojív. Dnes už síce
nemôžeme očakávať, že bude v takej úcte ako u našich predkov,
ktorí na nej spávali, pokrývali s ňou strechy svojich obydlí i hospodárskych
budov, kŕmili dobytok, podstielali mu a vyrábali z nej
ozdobné i úžitkové predmety. Racionálne hospodárenie musí zohľadňovať
skutočnosť, že slama napriek trendom zvyšovania zberového indexu
obilnín predstavuje značné množstvo fytomasy, ktorú treba čo najefektívnejšie
využívať v kolobehu látok a živín. Čoraz nástojčivejšie
to vyžadujú i zásady trvalo udržateľného hospodárenia na pôde.
V podnikoch so živočíšnou výrobou predstavuje kŕmenie a podstielanie
najdôležitejší spôsob využívania slamy. Pred viac ako 10 rokmi si
poniektorí odborníci mysleli, že na tieto účely ju už nebudeme potrebovať.
Zábery Slovenskej televízie z krachujúcich PD však ukazujú,
že niektorým stádam kráv by určite hodne pomohol dostatok dobrej
kŕmnej slamy. Treba si uvedomiť, že obsahuje 70% na energiu bohatých
látok, i to, že hovädzí dobytok dokáže z 1 kg stráviteľnej
vlákniny vyprodukovať toľko mäsa alebo mlieka ako z 1 kg škrobu.
Zootechnici poznajú rozmanité postupy narušovania lignínovo - celulózových
väzieb, ktorých výsledkom je zvýšenie obsahu stráviteľnej vlákniny.
Od staro sedliackeho zaparovania popr. drožďovania patria sem i najmodernejšie
biologické, fyzikálne a chemické postupy. Samozrejme malo by
ísť vždy o doplnok kŕmnej dávky.
Sústavný deficit organickej hmoty v pôde, rastúci
počet podnikov bez živočíšnej výroby vytvárajú tlak na využívanie
slamy ako organického hnojiva. Ak sa pred 30 rokmi zaorávala slama
približne na 1% ornej pôdy (ČSSR), v súčasnosti by sme v priemere
potrebovali zaorávať viac ako tretinu jej produkcie. Konkrétny podiel
závisí od výrobného zamerania podniku, bilancie organických látok
v pôde i od možností jej kvalitného zapracovania do pôdy.
S organickou hmotou sa dostáva do pôdy pritom i nezanedbateľné
množstvo živín. K údajom uvedeným v tab.
1, možno na každú tonu zaoranej slamy pridať ešte 1,2-2,0 kg
síry, 6g bóru, 3g medi, 29g mangánu, 0,4g molybdénu, 40g zinku a 0,1g
kobaltu. Zaorávanie slamy je spojené s určitými problémami
s väčšími pri oziminách ako jarinách. Jej vyšší obsah resp.
koncentrácia vo vrchnej vrstve pôdy môže negatívne ovplyvniť založenie
porastu. Veľmi obtiažne sa potom zabezpečuje rovnaká hĺbka sejby, rovnomerná
distribúcia semien, naviac môže dôjsť k inhibícii klíčenia
a počiatočného rastu. Slama môže zhoršovať kontakt semien s pôdou
a tým i prívod vody k nim. Riziko nepriaznivého pôsobenia
látok z jej rozkladu býva najmä na pôdach mikrobiologicky činných
úrodných naopak minimálne. Všeobecnou podmienkou úspechu je kvalitné
rozdrvenie, rovnomerné rozmiestnenie a čo najskoršie zapracovanie
podmietkou. Urýchlenie rozkladu treba ešte pred zaoraním podporiť
pridaním dusíka na vyrovnanie žiadaného pomeru C : N (1 kg N na
100 kg slamy). Urýchleniu rozkladu významne napomáha aplikácia hnojovice,
spoločná zaorávka so zeleným hnojením i aplikácia prípravkov
a materiálov ktoré napomáhajú rozrušovať ligninovo – celulózové
väzby. V prípade uplatňovania minimalizácie sa vyžaduje opakované
plytké spracovanie pôdy. Na sejbu je vhodné použiť bezorebné sejačky,
ktoré ponechávajú väčšie množstvo slamy na povrchu pôdy mimo zóny
osivového lôžka. Riziko nepriaznivého účinku zo zaorania slamy vzniká
po nekvalitnom podrvení a rozptýlení najmä pri oziminách v suchších
podmienkach. S prihliadnutím na vývojové tendencie v poľnohospodárstve,
naša prvovýroba musí zvládnuť ekologicky podmienené najvhodnejšie
spôsoby využívania slamy ako organického hnojiva tak v tradičných
technológiách ako s redukovaným obrábaním pôdy.
Okrem priaznivého vplyvu na obsah organických látok
zaoranie slamy môže zvyšovať úrody, zlepšuje agrochemické, fyzikálne
vlastnosti pôdy (obr.
1) a zlepšuje využitie živín. Jednoznačne treba odmietať
pálenie slamy, ktoré najmä v suchších oblastiach môže mať veľmi
dobrý účinok na úrody avšak z ekologického hľadiska predstavuje
mrhanie s organickou hmotou i akumulovanou slnečnou energiou.
Užitočnejšie a najmä ekologicky výhodnejšie
je využívanie slamy ako obnoviteľného zdroja energie spaľovaním
v špeciálnych peciach (obr.
2). Jej výhrevnosť, 12 až 16 MJ.kg-1 je len o málo
nižšia ako výhrevnosť hnedého uhlia. V štyroch kilogramoch
slamy je akumulovaná energia ekvivalentná jednému litru vykurovacieho
oleja. Charakter vedľajšieho produktu, náklady na výrobu, ľahká
manipulácia i dobré skladovanie robia z nej spolu s technicky
vyriešeným spôsobom spaľovania už dnes perspektívneho konkurenta
fosílnym palivám. Tento v podstate staronový spôsob využívania
slamy prichádza samozrejme do úvahy až po “naplnení fondov” na kŕmenie,
podstielanie a vybilancovanie strát organickej hmoty v pôde.
Niektoré poľnohospodárske podniky v Českej republike dokázali
vyrobiť 1 kWh energie zo slamy za 0,12 Kč. Podiel pridanej energie
pritom obyčajne neprevyšoval 5% v nej obsiahnutej energie.
Pece na spaľovanie slamy a vôbec fytomasy sa vyrábajú aj na
Slovensku. Možno ju spaľovať v rozličnej forme. Napríklad z 1
m3 hranolovitých balíkov možno získať teplo ekvivalentné
30 l oleja, z valcovitých 25 l a z porezanej slamy
(sečka) 14 litrov oleja. Výhodnými sú brikety poprípade pelety,
ktoré možno s prídavkom pilín spaľovať s podradným uhlím,
čo má ekologické i ekonomické výhody. Popol z fytomasy
púta síru, ktorá uniká do ovzdušia pri spaľovaní nízko kalorického
uhlia. Spaľovanie slamy má ako všetko na svete prednosti i problémy.
K prednostiam v porovnaní s fosílnymi palivami
patrí: nedochádza k zvyšovaniu obsahu CO2 v ovzduší,
odpadá povinnosť platiť “uhlíkatú daň”;- do atmosféry unikajú emisie
s 20 až 100 násobne nižším obsahom síry, 5 krát nižším obsahom
NOx (obr.
3); prakticky nevznikajú emisie ťažkých kovov, ich obsah v popole
je tak zanedbateľný, že ho možno využívať ako hnojivo; po namoknutí
slamy dochádza k ďalšiemu zníženiu emisií; náklady na 1 GJ
tepla sú nižšie ako pri hnedom uhlí; vytvára sa možnosť vzniku nového
podnikateľského odvetvia “agroenergetiky”, ktoré môže prispieť k vytváraniu
nových pracovných príležitostí na vidieku a môže prispieť k zvýšeniu
stability i adaptability v hospodárení poľnohospodárskych
podnikov.
Problémy so spaľovaním slamy: náklady na spaľovacie zariadenia,
popr. manipulačnú techniku sú obyčajne vyššie ako pri spaľovaní
uhlia; môže dôjsť k riziku úletu popolčeka; pri skladovaní
mokrej slamy vzniká riziko tvorby mykotoxínov a pri jej spaľovaní
nebezpečie tvorby aromatických uhľovodíkov poprípade oxidu uhoľnatého.
Nemenej perspektívnym sa ukazuje využívanie slamy na výrobu
celulózy najmä na obalové materiály. I keď na úrovni dnešného
rozvoja techniky slama nie je v tomto smere ideálnou surovinou
v zahraničí sa z nej celulóza už vyrábala. V USA
napríklad na výrobu papiera používali 75 % celulózy z pšeničnej
slamy a 25% celulózy z bavlníkového odpadu. V Kalifornii
toho času pracuje na tomto probléme skupina chemikov a technológov,
doterajšie výsledky naznačujú, že pri výrobe celulózy zo slamy z ryže
a pšenice by mohli vzniknúť úspory na nákladoch i na chemikáliách
v porovnaní s tradičnými surovinami. Podobne vo Veľkej Británii
po zákaze spaľovania slamy urobili úspešné pokusy s jej využívaním
ako suroviny na výrobu celulózy. Je teda otázkou len krátkeho času
a slama sa stane reálnou surovinou na výrobu papiera. Slama
pšenice, tritikale a raže obsahuje 64-66% vlákniny a 16-17%
lignínu, pri repke olejke 50-66% vlákniny a 5-7% lignínu. Mimoriadne
výraznou je pritom variabilita týchto hodnôt v závislosti na
odrode. Celulózové vlákna sú v pšeničnej slame v priemere
1-3 mm dlhé a 1,5-2 µm široké (konopné vlákno je približne
10 krát dlhšie a 1,5-2 krát širšie). Napriek organizačným a
prevádzkovým problémom, ktoré spočívajú najmä v tom, že výroba celulózy
je kontinuálnym procesom a zber slamy je vyložene sezónny,
slama ostáva potencionálnou surovinou na výrobu obalových materiálov
a v blízkej perspektíve aj ako náhrada obtiažne degradovateľných
plastov.
Sľubným využitím slamy môže byť výroba materiálov pre stavebníctvo,
priemysel, výroba priemyselných a geoekologických textílií
i výroba najrozmanitejších úžitkových a spotrebných predmetov.
V stavebníctve ide o najmä o izolačné materiály poprípade
prísady do stavebných materiálov, v priemysle o súčasti
karosérií áut alebo najrozličnejších obložení popr. súčiastok. Slama
tu môže mať široké uplatnenie pri výrobe rohoží a textílií.
Špeciálne matrace, ktoré sa využívajú pri ropných haváriách sú zo
slamy, podobne ako rohože a iné materiály použité po jadrovej
katastrofe v Černobyli. Zo slamy sa môžu vyrábať napríklad
aj taniere alebo poháre na jednorázové použitie.
S veľkou pravdepodobnosťou možno predpokladať, že aj v stredoeurópskom
priestore bude narastať tlak na ochranu životného prostredia i rast
produktivity práce. V intenciách tejto orientácie budú určite
prínosom ekonomicky, ekologicky i sociologicky výhodné alternatívy
využívania slamy.
|